Chianti ultra trail 73 km, 2800 m+

Vždy som si myslel, že krajší kraj ako sú Dolomity v Taliansku nenájdem. No po absolvovaní Ecotrail Florence v roku 2019 som sa zaprisahal, že do Toskánska sa ešte vrátime a prešmejdíme to tam od severu po juh. Keď na mňa na jeseň vyskočila reklama na ITRA certifikované a veľmi dobre obsadené podujatie Chianti ultra trail, viac mi nebolo treba. Dovolenka naplánovaná. Po rýchlych prepočtoch medzi verziami 1. vlastné auto, 2. lietadlo + požičané auto, vychádza lacnejšia a pohodlnejšia verzia číslo 2. Hurá, konečne mám zas na čo trénovať.

Tieto preteky beriem ako vrchol jarnej sezóny, chcem si siahnuť na dno, tentokrát nejdem „dokončiť“, ani sa kochať, ale idem bojovať sám so sebou a s časom tak, aby mi výsledok začínal číslovkou 7. Konkurencia je obrovská a v kútiku duše snívam o umiestnení v prvej dvadsiatke, no pri takto dlhých pretekoch sa výsledok predpokladať príliš nedá, to viem. Ale hanbu si zas dovoliť nemôžem, nakoľko sa tam budem pretŕčať s klubovou vlajkou Slovak ultra trailu :).

Tréning rozkladám na tri bloky, prvý (decembrový + polovica januára) je čisto objemový. V druhom bloku už musím začať pridávať, najmä tempovú vytrvalosť, no prichádza mi do toho prietrž v podobe Pražskej stovky, ktorú chcem z vlastnej vôle dokončiť, nakoľko resty sa splácať majú. Nejdem sa vyhovárať, no naháňať dvoch zajacov nikdy nie je dobré a Pražská stovka ma vyraďuje z tréningového boja na dlhšie obdobie, ako som predpokladal. Nič to, nabehám čo sa dá a na mieste sa skúsim vyžmýkať. Potrebujem už po dlhej dobe cítiť tie ťahavé sliny a „vydýchané“ pľúca.

Počasie na mieste je priam rozprávkové, akurát, že po tak dlhej zime na Slovensku potrebuje telo aspoň dvojtýždňovú adaptáciu na 20+ teploty, aby dokázalo fungovať v plnom režime. Na to však čas nie je. Aspoň že rozhodovanie o oblečení na preteky je jednoduché – čo najmenej.

  Pred štartom (všimnite si zdvihnutú ruku :)

Občerstvovacie stanice sú rozhodené veľmi rozumne – 9 km, 21 km, 36 km, 48 km, 58 km a na 64 km bola studňa (chvalabohu). O výbere na staniciach si už ilúzie nerobím, od SUT akcií to má veľmi ďaleko a tak si všetko nesiem so sebou (v podstate len tyčinky, gély a energetický nápoj v prášku). Oveľa viac ma znervózňuje profil trate, kde je prvých 7 km po štarte riešených takmer nepretržite dolu kopcom. To bude umenie sa nedať strhnúť chrtmi a prepaľovačmi. Jasné. Štartový výstrel o 06:00 hod. v malebnom historickom mestečku Radda in Chianti a hneď prvý kilák za 3:35. Takto to prakticky pokračuje takmer až do prvého čekpointu, kde mám naplánované, že naberiem vodu (štartoval som s prázdnymi fľašami). Zastavujem tam JEDINÝ, všetci bežia ďalej. Predbehne ma asi desať ľudí a ja sa zapájam do skupinky, ktorá ide cca mojim tempom. Terén je presne taký, aký som čakal, prašné vyjazdené cesty, občas trochu asfaltu, ale toho je minimum. Sám seba v duchu chválim, že som zvolil asfaltové Cliftony. Začínajú klasické húpačky, predsalen v druhej časti sa už nastúpa 500 m, ale je to zábavné. Na toskánskom vidieku medzi vinicami, olivovníkmi a starými usadlosťami a kláštormi je to rozprávkové. Fakt sa ani nenazdám a som na druhej občerstvovačke. 21 km za 1:50 hod. je tempo, aké som si stanovil. Slnko však začína hriať a tak moju stratégiu brať vždy len 0,5 l vody prehodnocujem a naberám plné dve fľaše. Šok však zažívam vtedy, keď zisťujem, že som zasa JEDINÝ, kto zastavil. Všetci prefrčia okolo, maximálne si niekto vezme fľašu vody, z ktorej sa trocha napije a hneď odhodí. Čo tí ľudia nepozerali predpoveď počasia? Alebo to ja už som tak rozmaznaný?

Po druhej občerstvovačke

V nasledujúcom úseku bežíme medzi vinohradmi, kde sa ani lístok nepohne a ja sa ani nenazdám a prvú fľašu mám vypitú. Začínajú sa však úseky technicky zložitých zbehov, ktoré ma značne spomaľujú. S týmto som nerátal. Práve tu som sa spoliehal, že budem naháňať tempo, ale opak je pravdou. Často idem pomalšie ako smerom hore. Občas sa síce pritrafí kilometer pod 4 minúty, ale je to žalostne málo.

 Krajina na kochanie

Ďalšie stanovisko je situované v krásnom zámku, avšak na kopci totálne nechránenom stromami, takže naň prichádzam vyflusnutý ako vyžuvaná žuvačka. Okrem nejakých čudných tyčiniek a gélov, tu neponúkajú v podstate nič na jedenie, iba kúsky suchej žemle s prosciuttom, čo mi absolútne nejde dolu krkom. Na pitie cola, voda, čaj alebo káva (!!!). Opäť naberám plnú nádrž napriek tomu, že ma čaká iba 10 km, ale aj 700 výškových. Trepeme sa na najvyšší bod trasy, kopec s názvom St. Michele s vysielačom na vrchu, takže ho je dobre vidno odvšadiaľ. To peklo, čo rozpúta však nevidno, to treba zažiť. Akási čudná borievková kosodrevina, skalnatý chodník do neba, pražiace slnko a nehybný vzduch sa postarajú o to, že to bol paradoxne jeden z najťažších výstupov aké som kedy zažil. Napriek tomu predbieham. Všetkých tých, čo mali „zpoždení“ a na prvých dvoch zastávkach nestáli. Vyzerajú tak trochu ako všetky tie biblické obrazy, ktoré som videl v posledných dňoch v miestnych katedrálach.

Na vrchole celkom iný svet – ihličnatý les, ílovitá pôda, mach, cítim sa ako doma. Občerstvovačka na chate, kde si ma asi ani nevšimnú, ale nevadí, ja si aj tak iba vodu nalievam. Smerom dole to začína byť zaujímavejšie. Povedal by som, tak trošku za hranou asfaltových Cliftonov. Ale človeka, čo už absolvoval preteky po hrebeni Nízkych Tatier v asfaltových Mizuno Sayonara, nemôže nič prekvapiť, hahaha. Len mi je ľúto tých bŕzd, stehná sú pripravené na väčšie bomby, no hlava toto nedáva. Nevadí, zatiaľ to vyzerá sľubne.

 Volpaia

V mestečku Volpaia je na námestí studňa s pitnou vodou, akurát na zapitie gélu. Dobiehajúc už zďaleka vrčím na turistku umývajúcu si ruky, aby vedela, že onedlho bude mať tú česť s uslintaným, udychčaným, slaným, prašivým, nedžentlmentským, vyprahnutým kojotom. Uhýba v poslednej chvíli, na čo sa zmôžem len na rýchle „danke šén“. Neviem vôbec prečo práve v Taliansku mám potrebu so všetkými komunikovať po nemecky (po nemecky viem menej ako po taliansky).

10 km do cieľa. Na hodinkách 6 hodín 50 minút, jupí, toto bude ďalší splnený sen. Vzápätí sa vynára matná spomienka na profil trate a plesk dlaňou do čela... ty si zabudol že cieľ je na kopci! Mamma mia! Posledné kilometre sa tak vlečú ako týždeň pred výplatou. Letargia, rozmýšľam, či si na posledný úsek nešľahnem kofeínovú tabletku, no nechce sa mi ju vyťahovať. Bežím voľne, na poslednú chvíľu pod nohami zbadám hada, šialene pokresleného zelenou čiarou. Vau, takého som ešte nevidel. Musím natiahnuť krok, aby som naň nešliapol. Výsledkom tohto stretu je to, že už nemusím rozmýšľať na kofeínom. Had ma dostatočne prebral.

  Takto tam vyzerajú všetky dediny :)

Dva kilometre pred cieľom sa spája naša trasa s maratóncami, korí štartovali hodinu po nás. Nečakal som, že ich o tomto čase ešte toľko budem predbiehať, väčšinou sú to už len mumifikovaní zombíci, ale bojujú. Keď okolo nich prebehnem a uvidia červené štartové číslo, každý jeden pookreje a začne povzbudzovať. Na oplátku im tlieskam aj ja a kričím, že už je to len kúsok. Ten „kúsok“ je však dobre vidieť, lebo had (tentokrát maratóncov) sa predo mnou vlní až do najvyššieho bodu v širokom okolí. Neprepadá ma „finišerská“ mentalita a posledné výškové metre skôr oddychujem a nasávam atmosféru uličiek plných povzbudzujúcich ľudí. Po siedmich hodinách a 50 minútach ma už čaká objatie od milovanej manželky a následný nákup piatich pív v obchode – áno v strede najvychýrenejšej vinárskej oblasti. Som to ja ancikrist J Ale osláviť deviate miesto a druhé v kategórii starších dorastencov sa musí. A ako by Dara povedala, víno nie je úplne môj šialok kávy.

  Do cieľa vždy s úsmevom

Toskánsko mi dalo opäť všetko, po čom som túžil. Toto zďaleka nebola posledná návšteva. Zo športovej stránky – nebol to síce ten povestný deň milión, ale nedopadlo to zle. Prostredie je však podľa mňa jedno z najkrajších, aké môže človek v živote vidieť.  

 No comment

  Profil