Ecotrail Florence

V roku 2019 sa už naplno rozbehol projekt Slovak ultra trail teamu a mojou prvou
možnosťou ísť hrdo obhajovať slovenské farby do zahraničia boli preteky série
Ecotrail a to konkrétne vo Florencii. Ja a Gabika sme sa išli pomotať
na "detskú" trasu 43 km a 1200 m prevýšenia a Martin si to išiel
rozdať s plnohodnotnými 80 km a takmer 3000 metrov prevýšenia.

Vzhľadom na dosť značnú vzdialenosť od Slovenska som cestu autom zavrhol a po
troche pátrania prichádzam na síce trochu krkolomný, ale nakoniec vcelku
pohodlný a ekonomický presun. Najprv lietadlom z Viedne do Bologne (36 €),
následne vlakom 30 minút do Florencie. V nedeľu návrat vlakom cca 1 hodinu
do Pisy a odtiaľ lietadlom do Viedne (52 €). Takže aj celkom slušný
poznávací zájazd, na ktorý sme sa s manželkou veľmi tešili.

Cesta prebieha bez akýchkoľvek problémov a v stredu večer sa unavení po
celodennom pamiatkovaní po Bologni, ukladáme v apartmáne
v historickom centre Florencie. Štvrtok sa nesie v znamení
pamiatkovania po Florencii a ja mám pocit, že už teraz mám maratón
v nohách.

 
 Šikmá veža v Bologni

V piatok ešte dobiehame, čo sme deň predtým nestihli, tých pamiatok a kostolov je
tu ešte na ďalší týždeň. Poobede sa stretávame s Gabikou a Martinom,
aby sme sa šli odprezentovať. Všetci bývame kúsok od miesta prezentácie,
vzdušnou čiarou možno 200 metrov, no námestie je na kopci a tak do výšky
je to tiež pekný krpál. Povinná výbava (bunda, fólia, 1 L kapacita fliaš, mobil)
síce nikoho nezaujímala, avšak keď pani za pultom začne od Gabiky pýtať
občiansky preukaz (ktorý zostal na izbe pod kopcom), tá len bezradne krčí
ramenami a šomre si popod nos, že kto by už len za ňu bežal? Tak
presviedča pani, že je to skutočne ona a fasuje štartové číslo
a pekné tričko. Chvíľku pokecáme, dohodneme sa, že hodinu pred štartom sa
stretneme (Martin mal štart o 07.00 a my o 09.00)
a poprajem Maťovi veľa šťastia.

Po prebehnutí sa pozdĺž rieky u mňa padá jednoznačné rozhodnutie obuť si
maratónske cestné špeciály. Je mi jasné, že to bude, najmä v strednej
časti trate, dosť bolieť, ale ja si dezén trailoviek na tvrdom povrchu
a asfalte drať nebudem. Asfalt, betón a dlaždice tvorili z môjho
odhadu 40 % trate. A aj to len vďaka tomu, že prvých 8 a posledných 8
km sa bežalo popri rieke na prašnej ceste. Z charakteru trate mám dosť
nervy, toto nie je moja šálka kávy, keď je prvých 10 km po rovine
a posledných 8 km sú vlastne tie isté len opačným smerom. Bude to veľmi
rýchle, to snáď budem musieť aj pobehnúť.

Chvíľka pred štartom

Na druhý deň, hodinu pred štartom už nervózne stepujem na námestí, stretávame
vystresovanú Gabiku, ktorá melie niečo o tom, že dúfa, že nebude posledná.
Ubezpečujem ju, že to ani náhodou. I keď sa tu takmer nikto nerozcvičuje,
ja si taký komfort dovoliť nemôžem, lebo už po dvoch kilometroch by som ľahol a tak
sa odbieham trochu rozhýbať. Už len klasická predštartovná foto, odrátanie
sekúnd a poďho v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu.

Dobrá nálada nás neopúšťa

Predo mnou sa rozbehne skupinka štyroch bežcov (rus, dvaja taliani a španiel), ktorí
to napália hneď od začiatku (s čím som rátal). Ja sa tiež moc nešetrím, ale
zasa musím myslieť na to, že ma čaká maratón. Napočudovanie so mnou nejde nikto
a tak už po zbehu k rieke som sám ako kôl v plote. Zasa! Tak to
neznášam. Skupinku pred sebou vidím asi 200 metrov, dozadu sa neobzerám, na to
je ešte skoro. Túto časť rieky mám prebehnutú, takže presne viem, čo ma čaká,
nasadím strojové tempo a pokúšam sa nestratiť z dohľadu tých predo mnou.
Po 10 km sa trasa konečne odpája od rieky do hôr. Hodinky mi ukazujú priemerné
tempo 4:10/km, čo je zhruba podľa mojich predstáv. Joj, keby som tak vedel po
ceste späť udržať na tomto úseku aspoň 4:30. V spleti križovatiek
a zákrut už vedúcu skupinu nevidím a nevidím ani nikoho za sebou, čo
je veľmi nepríjemné z pohľadu udržania tempa. Stúpam v olivovom sade
medzi veľkými usadlosťami a farmami a musím sa priznať, týmito
scenériami sa fakt kochám. To, čoho som sa obával, že budem blúdiť, sa vôbec
nedeje, nakoľko na každej križovatke (a že sú ich tam desiatky) stojí
usporiadateľ s vlajočkou a nielen že ukazuje smer, ale ešte aj
zastavuje dopravu. Za neúnavného trúbenia nespokojných vodičov samozrejme. Pri
každom prebehu len nahodím úsmev, zdvihnem ruku, zakričím na všetky strany
grazie a fičím ďalej. Všetky stúpania a klesania sa tu konajú vo
významných číslach percent. Nie je to nikdy moc dlhé, ale zato dosť výživné.
Takých 50 Korabinských ulíc za sebou, povedal by som. Beží sa dobre, avšak už
vyhľadávam miesta, kde je viac tieňa, slnko už začína byť nepríjemné. Asi na
14-tom kilometri konečne vchádzam do pravého lesa, s nefalšovaným
talianskym šutrovým podkladom. Podrážky, ktoré vlastne skoro ani nemám, už
hlásia každý mikroskopický kamienok a koreň, ale veď s týmto som
rátal. Aspoň nepotrebujem kofeín. Na 17-tom kilometri, presne podľa rozpisu, je
rozložený stan s občerstvením a ja si už dva kilometre opakujem
slová, ktoré použijem:" L´aqua per favore, grazie, arrivederci". Dobehnem
s vytiahnutou fľašou k chlapíkovi, pozdravíme sa a on na mňa
vyblafne: "Aqua?" A ja mu na to perfektnou nemčinou: "Ja danke". Toto fakt
neviem prečo mi napadlo. On ešte s úsmevom na mňa prehodí, že áááá
Deutchland a ja sa iba chytám za hlavu a vravím, no, Slovakia. OK,
tak toto nevyšlo. Nasleduje krásna pasáž lesom, po singláči, za ktorý by sa ani
naša cerovka nemusela hanbiť, užívam si endorfíny tak, že už takmer zabúdam
chodidlom preciťovať terén. Už je však dobrých 25 stupňov a tak radšej
zaraďujem aj soľné tablety. Keď ich tak vyťahujem z kindervajíčka, niežeby
som zastavil na tých pár sekúnd - nie ja musím šetriť každú milisekundu
a tak sa samozrejme potkýňam a všetky tabletky sú razom roztrúsené
v prachu po okolí. Tak sa zastavujem na podstatne dlhšiu dobu a s patričným
slovným prejavom ich zbieram. Od tejto chvíle mi po každej tablete krásne
vrźgalo medzi zubami.

Vybieham z lesa a otvára sa pohľad na krásy vinárskeho kraja s úžasnými
historickými stavbami hradov, kostolov, ale aj samotných usadlostí miestnych
obyvateľov. Oproti tomu nekonečnému ruchu, ktorý vládne o pár kilometrov
ďalej, je to oáza pokoja. Na plote visia tabuľky s nápisom "andare piano",
čo si mojou chabou taliančinou prekladám ako "chodiť pomaly". Prečo by som
spomaľoval? Veď som na pretekoch. Skôr, ako sa zamyslím nad dôvodom, oprie sa
z druhej strany asi desaťmetrový pes baskervilský s dokonale
dieslovým prejavom, že ma tlaková vlna odhodí na druhú stranu cesty. Ďalšia
tabletka kofeínu ušetrená.

Prechádzam cez nádherné miesta, staré rímske divadlo, kostoly a kláštory z 11.
storočia, o ktorých 99 % tých miliónov návštevníkov Florencie ani netuší.
A tak je to asi aj dobre. Na trase je na môj vkus príliš často schodisko,
čo ma núti vytrhnúť sa z frekvenčnej zotrvačnosti behu. Na konci jedného
takéhoto schodiska sa obzriem a zrazu vidím 200 metrov za mnou bežca
s modrým číslom (islanďan). Ďalšia tabletka kofeínu ušetrená, dnes asi
neminiem ani jednu. Akoby do mňa blesk udrel, štartujem z miesta
a snažím sa mu utiecť aspoň tak, aby ma nemohol nikde zahliadnuť. Viem, čo
to spraví v mysli bežca, keď pred sebou zbadá korisť. 

Našťastie tie uličky sú tak domotané, že to
nie je príliš ťažká úloha. Až teraz som si uvedomil, že som už peknú chvíľku
šiel v podstate na voľnobeh a kochal sa okolím. To je tá nevýhoda,
keď bežím sám. Na 30-tom kilometri má byť ďalšia občerstvovačka, vyťahujem
prázdnu fľašu, vytlačím gel do úst, aby som sa čo najmenej zdržiaval. No
checkpoint neprichádza. Ani na 31. Ústa mám už slušne zalepené, keď sa zrazu
objavuje stan. A tam obligátna otázka, že či aqu. Tak už nič neskúšam, len
poviem yes, please, no pani ma zabije podotázkou, či with gas. Tak to neviem
aký samovrah by si dal. Islanďan nepribieha ani k stanu a tak vcelku
v kľude pokračujem ďalej. Už si však dávam väčší pozor na to, aby som príslušne
aj makal.

Obieham okolo krasových útvarov pripomínajúcich jaskyne, zbieham, po nepríjemnej
kamenistej ceste a takmer kufrujem, keď je na odbočke na úzky chodník
odtrhnutá fáborka. To bola jediná chybička krásy na inak perfektne značenej
trase. Našťastie si všimnem kúsok, ktorý ešte zostal visieť na strome a nasledujúcich
300 metrov sa modlím, aby som bol na správnej ceste. Potom zbadám ďalšiu
fáborku a kameň padá zo srdca. Upaľujem ďalej a po pár výživných
vlnovkách sa konečne dostávam na klesajúcu asfaltku, ktorá by ma mala doviesť
až k rieke. Tam ešte prebehnem cez čudný park vytvorený z umeleckých
diel z plastového odpadu a už sa napájam na známu trasu, kde ma čaká
6 kilometrov, ako inak - proti vetru. Predo mnou nikto, za mnou nikto, len
desiatky prizerajúcich sa talianov, ktorí nechápu z čoho som taký zničený.
Cez všetko moje úsilie sa nedokážem zmačknúť a tak si klusám päťkovým
tempom. Prejdem cez most, kde už čaká usporiadateľ, ktorý zastavuje premávku a z
diaľky mi kričí, že som quattro. Ja naňho kričím že hádam činkve, ale on si
stojí za tým že quattro. Veď som celú dobu nikoho neobiehal. Aspoň mám
o čom premýšľať nasledujúce dva kilometre do kopca (nakoniec vysvitlo, že
jeden z talianov to vzdal). Dobeh do cieľa, kde ma čaká Daška je už
s úsmevom a veľkou eufóriou.

Cieľ

Následne
zisťujeme v priebežných výsledkoch, že Gabika je na tretej ženskej
pozícii, na ktorej nakoniec aj dobehne do cieľa. Je to úžasný výsledok.

Gabika v cieli

Rovnako
úžasne bojuje aj Martin, avšak priebežné výsledky na webe dosť blbnú, takže
nemáme dobré informácie. Volám mu, aby som mu oznámil ako na tom je, že je
piaty, na čo mi oznamuje, že už štvrtý, tak len hučím do telefónu, aby makal,
predsa len je pred ním ešte 20 kilometrov. To som vtedy vôbec netušil, že celé
preteky ide na vode, nakoľko občerstvovačky mali preňho absolútne nevhodné
zloženie (syry, slanina, šunka) a už je v značne demineralizovanom
stave. Rýchlo sa osprchujem najem a už ho spoločne vítame v cieli,
taktiež na štvrtom mieste (vo výsledkoch bol šiesty, potom piaty, tak som sa
šiel spýtať priamo časomeračov, ktorí mi oznámili, že je tretí - jednoducho
taliani). Bolo však na ňom vidieť, že dal zo seba fakt všetko a toto ultra
odbehol hlavne hlavou. Veľký obdiv a gratulácia odo mňa. Keďže neboli
vyhlasované kategórie, vyhodnocovalo sa prvých 5 mužov a žien, čo
znamenalo plný záber SUT teamu na bedňu.

Martinov dobeh do cieľa

Večer ešte stíham originálnu regeneračnú kúru v podobe 646 schodov na 81 metrovú
vežu v centre.

Regeneračná veža je super

Ecotrail je trochu iný ako behy, na ktoré sme zvyknutí, možno príliš asfaltu (mne to
však nevadí, 80 % trénujem na hrádzi v Petržalke), no prostredie je absolútne
unikátne. Toskánsko, ktoré mám z celého Talianska najradšej, sa tu ukáže
v tom najkrajšom svetle, preto ho vrelo odporúčam.