Pražská 100 podruhé

Staré resty treba plniť. Nech to bolí akokoľvek. Už od roku 2017 ma jeden kváril – nedokončená Pražská stovka, konkrétne jej 24. vydanie, ktoré som musel z dôvodu zranenia ukončiť po 120 kilometroch. https://beham-srdcom.webnode.sk/news/nech-sa-ti-to-zda-akokolvek-neuveritelne-vzdy-doveruj-olafosipkam/

Smutné, bolestivé, kruté ale musel som to vziať tak, ako to prišlo. Sľúbil som si, že raz sa ešte vrátim a preteky dokončím. Rozhodnutie padlo na 28. ročník, ktorý sa mal konať v decembri 2021, avšak kvôli náhlemu ochoreniu organizátora, bol presunutý na február 2022. To mi príliš nevyhovovalo v dôsledku dlhodobej prípravy na vrchol jarnej sezóny v Taliansku v marci, ale už som bol prihlásený a rozhodnutý. Tentoraz nepôjde o umiestnenie ani o čas, ale o to, pretnúť vôbec cieľovú čiaru. Nakoniec je štartovka plná elitných mien, víťazov predchádzajúcich ročníkov, ďalších nadupancov, dokonca organizátor ju označuje za štartovku desaťročia, predstavenie bude naozaj epické. Som rád, že môžem aspoň z úzadia toto divadlo pozorovať.

Snídaně

Naozaj som nesmierne poctený, že môžem  na živo vidieť týchto borcov a legendy a ani sa mi nesnívalo, že s nimi budem zdieľať jeden spoločný vlak z Prahy do Milína, kde bol štart. Tentokrát vzhľadom na opatrenia je totiž štart rozdelený do 4 vĺn podľa výkonnosti štartujúcich od 19:00 hod. až po poslednú vlnu o 1:15 hod., v ktorej som sa ocitol aj ja. Na ľudoprázdnom pražskom hlavnom nádraží sa postupne objavujú čudné postavičky v špičkových značkových oblečeniach a obutiach. Divný výjav, ale mne je jasné čo sa deje. Postupne sa vítam s tými, čo už poznám, ostatných len ostýchavo zdravím. Všetci obsadzujeme komplet celý vlak (keďže ho tvorí až jeden vozeň) smerujúci do Berouna, kde musíme prestúpiť na posledný spoj do Milína, ktorý odchádza o tri minúty neskôr. To je pohoda. Hmmm... No ako mi niekto potom povedal – ČD, alebo České dráhy sa častokrát prekladajú ako „čekej dlouho“ a náš vlak si pokojne stojí na nástupišti ešte 15 minút po tom, ako mal vyraziť. Debata je jará, vtipkujeme, až kým sa k nám neprihovorí jeden miestny pán v reflexnej veste (ako jediný cestujúci okrem nás), ktorý nám s kľudom angličana oznámi, že prípoj na nás čakať určite nebude. Hrobové ticho a do toho len „ty vole, co teď“. Keďže pán je ale žoviálny, ponúkne sa, že to skúsi vybaviť u strojvedúceho, keďže on by tiež rád do Milína. Vraj kvôli nemu by určite nečakali, ale keď mu spomenie, že okrem neho je tu ešte ďalších 20 ľudí, čo potom budú spať na berounskom nádraží, tak ho hádam zlomí. A aj sa tak stalo. Strojvedúci iba nechápavo pozrel s otázkou „co jdou všichni dělat do Milína?“. Prípoj vraj na nás počká a my si vychutnávame kvetnatý výklad trate a jej okolia od pána vo veste. Nezabúda nám asi 5x vysvetliť, že vlak bude čakať na konci nádražia a ten náš zastaví na začiatku, takže musíme prešprintovať celé nástupište. My sa len usmievame, že veď to hádam nebude také hrozné. Tri zastávky od Berouna sa postaví a začína sa rozcvičovať, že vraj „aby nechytil nejaký křeč“. To už sa fakt kosíme. V Beroune všetci vystupujeme a pán vo veste hodí Boltovský šprint. Od nás zaznie iba „ty vole on fakt běží“ a tak sa všetci rozbiehame za ním. Musí to byť „podívaná“. Rozcvička je za nami, vlak máme, takže je to v suchu. Organizátor dokonca posúva kvôli nám štart na 01:30 hod., takže bude čas sa aj prezliecť. V Milíne vystupujeme do úplnej tmy. Ale keď píšem úplnej, myslím fakt úplnej. Jediné svetlo je zo spätných červených svetlometov odchádzajúceho vlaku. Keďže je stanica 2 km od obce (prečo???) a my sme v nejakom poli, ešte pred pretekmi nás zachraňujú GPS prístroje a čelovky.

Na štarte je veľký ruch, všetci balia jonťáky, gély, tyčinky, tričká, bundy, palice, vazelínu,... iba Matej O. si ľahne v strede telocvične a fakt vypadá že spí J. Veď má čas. Keď následne vstane, vyštartuje, vyhrá a druhému v poradí naloží hodinu.

  Tesne po zobudení

Po presune na štart, kde vzbudíme naozaj veľký záujem miestnej skupinky podnapitých adolescentov o to, z akej sme sekty (odpovedáme, že sme zo sekty uctievania Olafa), nás vypúšťaju do čiernej tmy. Títo elitní chrti fakt nemajú úctu k šedinám a tak všetci nastupujú v štvorkovom tempe, akoby sme šli hladkú desiatku. Keďže nechcem blúdiť sám v priestore hneď za štartom, musím toto tempo aspoň hodinku udržať. Musím však uznať, že trať je luxusne značená, koniec-koncov tak, ako sme u Olafa zvyknutí. GPS bolo treba vyťahovať naozaj len zopárkrát a to je na 135 km trase úplná pohoda. Jediné, čo bolo „neolafovské“ bolo počasie. Keďže som pozeral nejakú divnú predpoveď, obliekol som sa neadekvátne teplo, celú noc bolo nad nulou, nefúkalo, no a cez deň... to bol čistý gýč J.

  Ty panoramata!

Z fotiek trasy viem, že prebiehame naozaj krásnou krajinou, s výhľadmi na Orlickú priehradu na Vltave, no bohužiaľ, toto je všetko ponorené do tmy. Čelo pretekárov samozrejme uniká hneď na začiatku a ja sa ocitám v skupinke, v ktorej klasicky ostávam skoro až do samotného konca. Eufória z behu už prekonáva aj pocit nevyspatia, takže je mi dobre. Hneď za druhou kontrolou začínajú „olafošípky“. Pre neznalých – sú to značky, ktoré vedú do naozaj neuveriteľného priestoru. Treba im veriť, odbočiť tam a jednoducho ísť. Napriek tomu, že kvôli porastu nevidíte na 15 cm pred seba, napriek tomu že je pred vami rozbujnený potok s hĺbkou 0,5 m, napriek tomu, že šípky vedú do krpálu, do ktorého sa dá ísť len po štyroch a aj palice sú tu na obtiaž. Ale je to jeden z dôvodov, prečo nás Pražská stovka baví (samozrejme do času).

  Olafošípky

Občerstvovacie stanice sú od seba vzdialené cca 15 – 20 km, čo je ohromný luxus a ja zisťujem, že si beriem vždy zbytočne veľa vody (2 x 0,5 l). Horšie však je, že nejako začínam cítiť diskomfort pod pravým členkom, kde ma začína tlačiť topánka. Je pravda, že som tentokrát zobral na výlet inú značku ako zvyčajne, ale boty mám odskúšané aj na 40+ km behoch a boli bez problémov. Skúšam povoľovať, priťahovať, vyzuť, obuť, no nič nepomáha. O pár kilometrov je bolesť taká, že začínam meniť uhol došľapu, aby som toľko členkom nenarážal. No toto je cesta do pekla, o tom viem. To sa musí riešiť.

  Otííííík

Medzitým svitá a ja konečne vidím nádhernú prebúdzajúcu sa krajinu vôkol. Prebiehame cez rôzne výhliadky, skalné útvary, ale aj malé močiare, bahná, či potoky. Prichádzajú tzv. Albertove skaly a s nimi aj terén, ktorý je pre mňa aj na turistiku náročný. Rozdrvená bridlica, k tomu strmé stúpania, ale hlavne klesania, ktoré sa často dajú schádzať len po zadku. 1 km dolu kopcom mi trvá skoro 30 minút. Tak toto nie je príliš beh že áno. Potom sa to už znova rozbieha, no ja zisťujem, že problém s topánkou prerástol do štádia „buď on alebo ja“. Sedemdesiaty kilometer a obec známa z natáčania filmu Vesničko má středisková. Úžasné, spoznávam všetko, starú bránu JZD, dokonca aj Otíkov dom, z ktorého vybiehal k p. Labudovi cestou do práce. Prichádzam na občerstvovaciu stanicu, ktorá je tzv. „frgálová“, takže sú tam k dispozícií okrem iného (inak veľmi bohatého pohostenia) aj valašské frgály, ktorých sa nikdy neviem dožrať. Sú neskutočné. S plnými ústami slivkového a tvarohového frgálu sa pýtam, či niekto nemá k dispozícii nôž. Pán mi ochotne jeden podáva a ja už za všeobecného pobavenia režem kus topánky.  Navrhujú mi, aby som si dal žiadosť do Salomonu, že budem pre nich robiť vývojára.

  Moja úprava

Vybieham a topánka netlačí – jupí, ide sa ďalej. Cestou stretávam mnoho známych, keďže trasa viedie niekoľko km po tom istom chodníku tam aj späť. Svet je zasa omnoho krajší, usmievam sa, ako málo stačí na zmenu nálady o 180 stupňov. Len pár cm peny. Aj olafošípky zasa chutia, aj zbehy majú zasa svoje čaro, tempo poskočí hore napriek tomu, že kilometre sú už pomerne vysoké.

  Potešujúca správa, že už len maratón do cieľa

Dostávam sa do nádherného kraja Posázavia, kde majú domov trampi, chatári a milovníci prírody a je to na mnohom vidieť. Oproti osada Toronto, predo mnou slávny Medník, stúpanie naň mi vôbec nevadí. Ani si neuvedomujem, že si pohmkávam piesne od Nedvědovcov. Nohy však už dávajú významnejšie najavo, že sa blížim k ich limitom. Na radosti nepridáva moc ani podklad, kde v jednom klesaní som viac na zadku ako na nohách.

  O preskoky nebola núdza (foto Trailpoint)

Pomaly sa zotmieva, som na poslednej živej kontrole, ktorá je v hospode, tlačím polievku, zapíjam nealkopivom  a nahadzujem „nočný setup“. Vonku zapínam čelovku, dnes už podruhýkrát a rozbieham sa (no... rozbieham) v ústrety posledných 20 km. Ale posedenie v hospode ma jednoducho vyplo. Už sa nedokážem naštartovať. Telo mi povedalo, že tam končí. Takéto dno som ešte asi ani nezažil. Jednoducho nejdeš a hotovo. Dávam, tyčinku, gél, pijem energeťák. Nič. Tak to nie. Ja sa sem nebudem vracať tretíkrát. Toto už dokončím aj keby traktory padali. Prechádzam cez železnicu, ešte aj vlak ide a musím čakať. Čo ma ešte postretne? Následné kilometre sú už všetky v dvojciferných minútových intervaloch. Pokiaľ to nie je strecha hore, alebo dolu, tak ma zdrží volanie prírody v kríkoch. Udivuje ma, že tak blízko Prahy tu majú tak strmé kopce. Od spolubojovníkov na trase tiež počúvam kvetnaté reči, čo si o tom myslia. 

  Ale väčšina bola s úsmevom

Predomnou, už neviem po koľký krát, sa tiahne had čeloviek priamo do neba. Na  kopci Závist je umiestnená kontrola na vrchole novej rozhľadne. Na točitých schodoch mám čo robiť sám sosebou, nieto ešte sa vyhýbať protiidúcim. Hore síce mrzne a silno fúka, no ja sa predsalen rozhodujem vytiahnuť mobil a odfotiť rozsvietenú Prahu. Takto zisťujem, že telefón už nemá ani 1 % baterky. Ešteže som to teraz zistil, akoby som potom zavolal milovanej žienke, že už môže vyraziť do cieľa? Pod rozhľadňou skladám maturitnú skúšku z polárnej elektrotechniky, keď sa so zmrznutými prstami snažím zapojiť powerbanku do mobilu. Nakoniec sa mi to darí a môžem pokračovať.

  Dokonalá mučiareň - rozhľadňa na Závisti (foto Ludvík Hradílek)

Ešte aj predposlednú fixkovú kontrolu na strome niekto zrušil a tak ju hľadáme všade po okolí. Až po telefonáte organizátorovi sa uisťujeme, že o tom vie a môžeme pokračovať ďalej. Pokiaľ by mi jedna kontrola chýbala (celkovo ich bolo 23) a mal by som kvôli tomu DSQ, bolo by to na guľku do hlavy. Volám manželke, že už môže vyraziť, hádam budem do polhodiny v cieli. Oznamuje mi, že ma tam už dávno čaká. Chúďa. Hodinky mi už narátali 133 km a takmer 5000 m prevýšenia a ukazujú mi posledné lahodné dva kilometre do cieľa, ktorý je situovaný v základnej škole. Tu ma už hádam nič neprekvapí. Len čo si to dopoviem, uvidím pred sebou čelovky stúpajúce do neba. Uisťujem sa, či náhodou neležím, ale nie. Stojím a debilne zízam pred seba, kto mohol uprostred pražského sídliska postaviť kopec. So zaťatými zubami vyleziem aj ten a keď sa už psychicky chystám na to, že to budem musieť zasa niekadiaľ zliezať, zisťujem, že cieľová škola je vlastne na tom kopci. Chvalabohu. Pribieham ku škole, vítam sa s Daškou, pípam čip a časomiera sa zastavuje na 20:59:58 hod. Zo záznamu potom zisťujem, že som viac ako tri hodiny strávil na občerstvovačkách, kontrolách, v kríkoch, zisťovaním smeru, úpravou vybavenia... Ale tentokrát ma to neštve, neprišiel som sem pretekať s časom, ani s ostatnými, prišiel som sem dokončiť nedokončené. Tentoraz sa to nepodarilo až 50 štartujúcim zo 160, čo nasvedčuje tomu, že to bolo fakt náročné. Ale mne sa to podarilo a to ma teší. Vďaka Olafovi a jeho tímu za naozaj profesionálne zvládnutú organizáciu. Dovolím si tvrdiť, že mnohí zahraniční orgovia by sa mohli prísť podučiť. Bolo super.