Zapomenuté hory 74 km 3300 m+

Po všetkých tých kovidových šialenstvách sa konečne rozprúdila sezóna takmer tak, ako si ju pamätáme z minulosti. Preto som sa rozhodol v tomto roku pouzatvárať väčšinu restov z predchádzajúceho obdobia. Nemám rád nedokončenú robotu a jednu z nich som zanechal aj v roku 2019 v krásnych Rychlebských horách kedy ma zastavila nedoliečená achilovka. A tak, po úplne nešportovom lete, kedy ma na dva mesiace vyradila čistokrvná detská choroba – ovčie kiahne, sa snažím čo-to nahnať do nôh aspoň na jeseň, keď na prvý pohľad úplne nezmyselne deriem notoricky známe chodníky na Kamzík. Septembrové testovacie preteky naznačujú, že predsa len telo ešte úplne nezabudlo na bežecký pohyb a tak po troch rokoch stojím opäť na štartovacej čiare na konci sveta, plný očakávaní. Tentokrát to bude bez výhľadov, Aladin nám predpovedá celodenný dážď, vietor a zimu. No ja sa teším, lebo konečne stojím na štarte a nič ma nebolí.

 Tam kde iní končia, my len začíname.

Výstrel a už letíme v ústrety jesenným najkrajším horám v Čechách. Itinerár som síce čítal, ale dve strany A4 popísané drobným písmom, kde treba ako odbočiť, to sa vážne zapamätať nedá. Hodinky mi v poslednej dobe prestali komunikovať s PC, trasu teda nemám nahratú, takže sa musím spoľahnúť na miestne značenie. To je našťastie do posledného metra úplne dokonalé.  Po včerajšej turistike sa mi akosi nechce rozhýbať, klasickí prepaľovači vyrazia ako na 5 km pretekoch a tak volím moju osvedčenú stratégiu – držať sa prvej ženy. Po desiatich  kilometroch sa už ocitám klasicky v skupine šiestich bežcov, ktorých striedavo predbieham dolu kopcom a na rovinách a oni zasa mňa do kopcov. Podľa ich dychu však usudzujem, že pretekať začali príliš skoro a bude zázrak, ak toto niekto z nich vydrží až do cieľa.

 Nádherná kaviareň a kultúrne stredisko "Tančírna"

Na prvej občerstvovačke po 16 km dopĺňam fľašu s vodou. Pôvodne som mal v pláne doplniť iba jednu, nakoľko mám informácie že na najvyššom bode trasy – vrchu Czernica budú variť čaj. No pri vkladaní naplnenej fľaše do vaku zisťujem, že mi z nej strieka voda do všetkých strán. Toto som ešte nevidel. Pobavil som tým osadenstvo celej stanice a plním teda aj druhú fľašu. Prvú ženu nechávam za sebou, nakoľko trocha zvoľnila tempo a mne začína byť s pribúdajúcou výškou zima, tak sa potrebujem zahriať. Prechádzam cez poľskú obec Nowy Gierlatov a začínam stúpať vo svižnom tempe po zjazdovke. Spomínam si, ako som práve v týchto miestach, celý  nešťastný, vyťahoval mobil, aby som si zavolal odvoz, keďže som už vedel, že to nedám. Teraz vyťahujem zasa mobil, ale preto, aby som aspoň dačo pofotil. Po dlhom a strmom stúpaní sa dostávam na spomínaný vrch Czernica, kde pod hmlou zahalenou výhliadkovou vežou varia dvaja dobrodruhovia čaj a kontrolujú bežcov. Je tu čisté peklo. Keď vyťahujem skladací pohár, aby mi naliali deci čaju, vyslovujem im nekonečný obdiv za to, že tu budú ešte celé hodiny. Iba sa smejú a vravia, že sú na to zvyknutí. Darmo – severania :).

  Zjazdovka vždy preverí

Z Czernice nasleduje strmý, dlhý, klzký, koreňový, kamenistý, nepríjemný zbeh. Taký ten, pri ktorom má človek pocit, že letí 3:20 min/km a potom mu hodinky ukážu, že to bolo 7. Konečne dolina a prebeh cez nádhernú chránenú oblasť Puszcza Snieznej Bialki. Názov nevysloviteľný, ale príroda fakt prekrásna. Idylku trochu naruší priamo na ceste lesný robotník, ktorý so zapálenou cigaretou v ústach dolieva benzín do píly. Uf... to mi zrýchlilo krok.

 Stúpanie na hraničný hrebeň. Ten si ešte pamätám, ako príjemný, mäkučký vlnovkový beh (vtedy to bola skôr chôdza) po úzkom chodníku typu Veľká Fatra. Áno, bol to on. Avšak po celodennom daždi to bolo skôr o tom, aby som v nejakej kaluži nezanechal topánku v blate. Napriek tomu sa mi však beží skvele. Pomaly ale isto začínam obiehať všetkých z mojej skupinky. Presne tu totiž prichádza tá neúprosná a nevyhnutná kríza, ktorá vystrieda počiatočnú eufóriu a spočíta to každému, kto si na štarte neuvedomí, že toto je beh na 74 km!

 Pod rozhľadňou na Czernici

Na hrebeni sa čerti ženia. Pôvodne som mal v pláne aj tu fotiť, ale vytiahnuť a rozbaliť mobil z igelitového vrecka – to nedám. Vodorovne plápolajúce fáborky ma plieskajú do tváre a tak mám radšej tie, ktoré sa stihli omotať okolo palíc pozapichovaných do zeme ako zimné značenie. Bundu síce nesiem celý čas vo veste, ale nevyťahujem. Málokedy sa v priebehu pretekov dokážem dokopať k tomu, aby som na seba niečo obliekal. Musím vydržať. Sám ako kôl v plote dobieham na ďalšiu občerstvovačku – Útulna Mates „A“. Majú tu síce postavený stan, ale nič iné útulné tu nie je. Tak sa príliš nezdržiavam, i keď jedla je tu neúrekom, bežím ďalej. Teraz už do mne neznámej krajiny. V itinerári je to označené ako – teď začne divočina.

  Kontroly boli aj na "menej prístupných" miestach

Najskôr príjemné klesanie po lesnom hrebeni, potom výrazne značená odbočka – fakt sa nedá zablúdiť a prichádzam ku kamenistej výhliadke, kde stojí pretekár a niečo ťuká do telefónu. Vychádza z neho, že umiestnil kontrolu z vrcholu výhliadky nižšie, pretože to je na tých mokrých kameňoch o hubu a dáva to vedieť organizátorom. Pri pohľade na jeho krátke tričko voľne plápolajúce vo vetre mi je ešte väčšia zima. Označujem si kontrolu a pokračujeme spolu. Bol tu už minulý rok a keďže aj on potvrdzuje, že teraz začne ten pravý rock and roll, rozhodnem sa ho držať. A naozaj. Netrvá dlho a odbáčame z celkom pekného chodníka do čistej Olafoviny. Alebo ani nie. Olaf by si tu takisto povedal, že už preháňa. Nechce sa mi veriť, že tadiaľto sa má schádzať, ale husto nasádzané fáborky hovoria jasnou rečou. Dokonca mám podozrenie, že to sem prišiel navešať nejaký škoďák a že oficiálna trasa vedie niekde vedľa turistickým chodníkom, ale parťák ma vyvádza z omylu, vraj to tu tak bolo aj minulý ročník. Jeho samospád je o niečo rýchlejší ako moja odvaha a tak mi trochu uniká. Nekonečné zliezanie, podliezanie, preskakovanie, riťošmýkanie sa konečne premení na dvojbrod cez Stříbrný potok, kde ho znovu stretávam a kde mi podáva palicu, pomocou ktorej,  na štýl Sergeja Bubku, treba riavu preskočiť. Hneď na druhej strane, úplne nezmyselne, je štikacia kontrola. Keby bola na správnej strane, vodopády Stříbrného potoka by sme si užili aj bez nutnosti namočenia nôh.

 Zjazdy. Ospravedlňte zníženú kvalitu obrazu, kameramanovi sa triasla ruka.

V následnom stúpaní na hrebeň ho znova dobieham, má taký zvláštny štýl - do kopca chvíľu beží ako o závod a potom nasadí chôdzu. Keďže ja mám zasa svoje klasické strojové tempo, tak to znamená, že sa vlastne celú dobu míňame. Ale ani to nám nebráni v tom, aby sme sa nepozhovárali. Dedukujem, že jemu takisto vyhovuje, že beží s niekým, na zvážnici ma dokonca počká, keď si naberám vodu z potoka, s poznámkou, že potom patológovi vysvetlí, z čoho to bolo J.

Nasleduje čistá motanica a zber nahusto nasádzaných kontrol, ktoré mi príliš nedávajú zmysel. Možno by som sa ako organizátor na to vykašlal a trať napriamil rovno na hrebeň aj za tú cenu, že by sa to skrátilo o nejakých 5 km. Spoločne dobiehame po druhýkrát na kontrolu Útulna Mates „B“, kde sa znova dlho nezdržiavame. Je nám obom zima. Vraciame sa dobré tri kilometre po pôvodnej trase a stretávame pár pomalších bežcov, ktorých toto hardcore kolečko ešte len čaká. Snažím sa ich povzbudiť, no vidieť, že všetci vedia do čoho idú. Odbočka z trasy a pokračujeme po CZ/PL hranici. Chodník pozvoľne klesá a napriek členitému terénu a nepríjemným klzkým koreňom to pre nás znamená aspoň 3 km súvislého behu. Hodinky dokonca po dlhej dobe ukážu kilometer pod 5 minút a český parťák tiež utrúsi, že mu už chýbal beh. Keďže mám však za sebou 6 a pol hodiny behu, ozýva sa u mňa klasicky príroda. Nič katastrofické. Vybavené za pár minút a netrvá dlho a parťáka mám znovu na dohľad. Spájame sa s kratšou 46 km trasou, s ktorou pobežíme až do cieľa. Dosť ma prekvapuje, koľko veľa ľudí je ešte v týchto miestach na trati. I keď štartovali o hodinu neskôr ako my, myslel som si, že väčšinu ani nedobehnem. Predbiehať sa tu však dá kráľovsky, tento úsek mi veľmi pripomína časť CZ/SK hranice v okolí Javoriny. Dokonca mi ten dav vyhovuje, nakoľko sa nemusím príliš sústrediť na to, aby som neminul nejakú kontrolu. Horšie však je, že pri všetkých zbehoch pociťujem miernu bolesť v bruchu, akoby kŕče, ale nie v žalúdku, ale v bránici. Musím tak začať dolu kopcom brzdiť, čo ma trochu mrzí, pretože energeticky sa cítim super. Bolesti sa začínajú ozývať už aj na rovinatých úsekoch a tak mi parťák mizne v nenávratne. Posledných 10 kilometrov, od občerstvovačky, kde si dám aspoň trochu nealko piva, je to v podstate už len dolu miernym kopcom, po krásnych štrkových cestách, o akých sme predchádzajúcich 60 km mohli iba snívať, no bohužiaľ sa nedá. Od naštvanosti skúsim pridať, prebehnem kilometer za 4:20 minúty, čo by inokedy bolo dolu kopcom veľký komfort, ale nie teraz. Musím silno spomaliť, keďže sa nedokážem ani nadýchnuť. Škoda toho, na cvaknutie poslednej kontroly na Čertovej kazatelni si vystojím menšiu radu a už len zbeh po serpentínach do Račího údolí, kde je cieľ a kde ma čaká Daška, ktorá mi (samozrejme zo srandy) určila deadline do 9 hodín v cieli. Dobieham v čase 8:53, takže úloha splnená J. Dokonca ôsmy celkovo a štvrtý v kategórii. Český parťák dobehol tri minúty predo mnou a keď zisťujem, že je tiež v kategórii 40+, tak mu gratulujem k bedni (celú tu dobu sme sa ani jeden neopýtali). Napriek ťažkostiam v závere to hodnotím ako veľmi vydarenú akciu a nakoniec ani to počasie tak nevadilo. A hlavne že sa vyrovnali účty z minulosti. Tie hory sú však tak krásne, že by som na mieste organizátorov kľudne zmenil názov na „Nezapomenutelné hory“.

  Dobeh do cieľa

Po zrelej úvahe o nastavení tela na budúcu sezónu som sa rozhodol venovať koniec jesene a zimu najmä testovaniu stravy a pitného režimu. Bude to bohužiaľ náročné, nakoľko tieto problémy sa dostavujú vždy len a len pri behu a vždy až po 7 – 8 hodinách, niekedy aj trochu neskôr. Ale prídu vždy. Jediná možnosť ako to nastaviť je teda behať takéto veci  a skúšať rôzne kombinácie. Bude to náročné, je mi jasné, že mám vždy max. jeden pokus na tri týždne, skôr na mesiac, takže veľa tých pokusov nebude. Ale je to lepšie vyladiť takto, ako potom špekulovať na ostrých pretekoch. Nie je totiž nič horšie ako keď som si vedomý, že nohy by dali kľudne oveľa vyššie tempo, väčšiu vzdialenosť, prevýšenie, dych postačuje, srdce fičí, ale trávenie vystaví stopku. Áno viem, o tom presne je ultra a je mi už teraz jasné, že ma aj táto fáza tréningu bude veľmi baviť :).

Čo nie je na Strave, neexistuje.