07.05.2025 14:02

210 km

V roku 2023 som v Maďarsku zavesil ďalší „pytel“ a mne už vtedy bolo jasné, že sa tam budem musieť vrátiť. Napriek rečiam Braňa Z., ktorého to vtedy stálo 29 hodín života, no na rozdiel odo mňa do cieľa došiel. Vraj „najväčšia blbosť,  na akej v živote bol“ (popravde použil ešte tvrdšie slová). Vedel som, že tam, kde som ja skončil, tá pravá zábava ešte len žačína. Braňo bol, inak, tento rok znova. Jar 2024 bola v znamení mojej prvej 12-hodinovky a M-SR v 100 km cestnom behu, takže na Balatón nezostal čas. V novembri som to však poistil rýchlou registráciou seba a aj suportu - mojej ženy na bicykli (uf). Tak nejak som to tušil, že je to až príliš veľká obeta, jazdiť XY hodín za nejakou krívajúcou zombie obludou a neustále som ju odhováral, no nedala sa. Vraj ma chce mať neustále pod dohľadom.

Príprava bola krivoľaká, dobrý január, prechorený február, zranenie lýtka, v podstate až v polovici apríla sa mi darí zabehnúť cez 200 km za týždeň a cítim sa fajn. Našťastie nejdem na žiadny výkon, potrebujem iba stihnúť 31 hodinový limit a odškrtnúť si túto akciu z listu. Hlásia dážď celý deň aj noc, teplotu okolo 16 stupňov, čo je pre beh úplne super (bohužiaľ však nie na bajk). No hlavne že nemá fúkať... Ráno o piatej vstávame, pozeráme von z okna... neprší, je zamračené a fúka tak, že ohýba stromy. S tým nič nenarobíme, musíme to brať tak ako to je. Ideme na štart, pripravujem bicykel, všetky veci okrem mobilu a poháriku si dávam do bočných vreciek na nosiči. No, chúďa, má to dosť ťažké. Opakujem jej, že nemusí byť so mnou permanentne, kľudne ma môže obiehať a na checkpointoch (CP) sa vždy stretneme, nech nie je stále na tom vetre. No akoby som vravel do vetra. Možno ma v ňom ani nebolo počuť.

O siedmej štart 304 odvážlivcov (z ktorý cca polovica aj príde do cieľa) a už sa vpredu beží, akoby sa šiel polmaratón. Ledva dobehnem naše hviezdy Miška Š. a Radka B. (ktorí nakoniec skončili na 3. a 2. mieste) a dávam s nimi selfie, potom ich už, samozrejme, neuvidím. 

Vydretá selfie (4 min/km ufff)

Spomaľujem na cca 5 min/km a ide sa mi super, i keď, chcel by som ísť trocha pomalšie. Dáška neustále za  mnou alebo predo mnou, snaží sa rozrážať vietor, no ten sa tak točí, že je to zbytočné. Niekde nás až zhadzuje, niekde fúka príjemne do chrbta a niekde zasa presne oproti. Zisťujeme, že ten vietor sa vlastne vôbec netočí, je to ustálený severák, to iba trasa sa tak kľukatí medzi dedinkami a vinicami. Ani sa nenazdáme a prvých 10 km je za nami. Začínam cítiť pravý hamstring, sval, s ktorým som v živote doteraz nemal žiadne problémy. To snáď nie, takéto niečo ma nemôže odstaviť. Uvidím, ako sa to bude vyvíjať ďalej. Aspoň ma to donúti o trochu spomaliť a ísť v naozaj komfortnej zóne, i keď s miernou bolesťou. Zatiaľ na CP ani príliš nestojíme, všetkého máme dosť a teplo nám určite nie je.

Prebehnutie cez vinárstvo Varga už máme zmáknuté, už ma nemusí naháňať ako pred dvoma rokmi (vbieha sa tu bez suportu priamo do budovy vinárstva a vybieha sa na úplne opačnej strane, takže suport bežca vôbec nevidí). Už pomaly poznáme všetkých okolitých suporťákov, či už na bicykloch, alebo na autách, bavíme sa o nich a je nám v podstate veselo.

Dohadujeme sa, že tento rok nebude musieť driapať s bicyklom na hrad, keďže to bola nezmyselná zachádzka, jednoducho ten hrad obíde a počká ma na druhej strane kopca na cykloceste, kadiaľ trasa pokračuje. Po 50 km sa objavuje známa silueta hradu na strmom kopci a keď pribiehame k rázcestiu pod ním, posielam Dášku na opačnú stranu, ako idú bežci. „Za hradom ma počkaj“, reku. Tak sa rozchádzame a ja s dobrým pocitom, že tento rok už nebude musieť nadávať na ten kopec, si cupitám s ostatnými. 

Hrad

Bežím v krásnej aleji, točím sa stále niekam do zákruty, nevidím okolo seba kvôli stromom, no už som mal byť dávno v stúpaní. Tuším nejakú zradu. Vybieham z aleje, tam občerstvovačka a za ňou známa, nekonečne rovná psychocyklocesta. Prúser. My sme ten hrad obehli. Volám, no nedvíha. Bežím teda ďalej s mobilom v ruke a po 20 minútach mi volá späť – vraj už je tiež pod hradom a dobieha ma. Keď sa stretneme, vypočujem si celkom hustý preslov na hrad a po vzore Pacha prísľub, že im ho podpáli. Absolvovala ho totiž dvakrát, nakoľko je tam uzavretá cesta, takže sa musela vracať (a to bol vlastne aj dôvod, prečo bola trasa zmenená okolo neho). Tak toto moc nevyšlo, ale v tejto fáze pretekov to bola ešte úsmevná príhoda.

Spomínam si, ako som sa tu pred dvoma rokmi už slušne opekal, namáčal šiltovku do Balatónu a žobronil o nealko-pivo (ktoré sa ešte nedalo nikde zohnať, lebo všetky bufety boli zatvorené). Tentokrát som sa poistil a všetky nealko-pivá ma čakajú v dropbagoch. Prvý z nich by mal byť na veľkom CP (73 km), kde to naozaj žije. Je treba poznamenať, že na tejto akcii sa po celý víkend pohybuje cez 28 000 bežcov od jednotlivcov, až po 15 členné štafety, takže na všetkých CP to vyzerá ako v mravenisku. Všetka česť organizátorom, že toto dokážu zvládať.  Avšak keď prichádzame na CP, zisťujeme, že dropbag tu nie je. Po niekoľkonásobnom prehľadaní všetkých bedničiek to vyhodnocujem tak, že už mám mešuge a nepamätám si presne, na ktorú stanicu som ho posielal. Nevadí, ide sa ďalej. Spomínam si, ako mi pred dvomi rokmi práve na tejto stanici podávali dobrí ľudia ľad, ktorý som si vkladal do čiapky na schladenie. Dnes som tu v bunde. 

Obaja sa nevieme dočkať, kedy prejdeme 2 x popod štvorprúdovú cestu, čo bude znamenie, že sa točíme okolo jazera smerom naspäť. Ani sa nenazdáme a je to tu. Pre istotu vždy posielam Dášku dopredu, pozrieť, či na ďalšom CP nebude dropbag. Stále nič, tak sa len napijeme a ideme ďalej. Trocha mi začína lepiť, pokiaľ sa ten batoh nenájde, tak to bude prúser, nakoľko v ňom máme obidvaja čelovky. Jediné svetlo tak budeme mať to, čo je namontované na bicykli.  Ale na 84. km sa konečne nachádza naša taška, z ktorej vyťahujem pivo, nejaké tyčinky a hlavne čelovky. Uf.

Počítadlo na hodinkách sa  blíži ku stovke, takže hamstring už nevnímam, nakoľko ma bolí celá spodná časť tela. Na tento stav som čakal, paradoxne je pre mňa dosť komfortný, hlava je naučená znášať bolesť, akurát to vyzerá veľmi masochisticky, keď sa snažím rozbehnúť po každom zastavení na CP. Prešlo však zatiaľ niečo cez 10 hodín od štartu, takže konverzáciu  ešte stále dokážem udržať, no viem, že príde čas, kedy ma aj táto fičúrka opustí a zostanem iba umrnčaný ufrflaný nepríjemný vrčiak. Už teraz mi je Dášky ľúto. Márne sa snažím rozpamätať, v ktorých miestach nás pred dvomi rokmi zastihol západ slnka, pamätám si iba krásny pohľad na červené zore nad jazerom. Dnes je tu peklo, polmetrové vlny sa rozbíjajú o betónové múriky a i keď neprší, my tak dostávame pravidelné sprchy studenej vody. Vždy je úľavou, keď trasa na chvíľu uhne od vody smerom do vnútrozemia, väčšinou kvôli CP. Na jednej kontrole, rovno predo mnou, dostane cudzia suportérka na bajku taký šusdefekt, že sa zľaknú všetci naokolo. Na jej šťastie, zrovna tam mali auto, tak sa pustili hneď do opravy. Ja si ani nepripúšťam možnosť, že by nás toto postretlo. Dušu, montpáky aj pumpu máme samozrejme so sebou, ale teraz sa kašlať s defektom je to posledné čo by sme chceli.

Pomerne rýchlo padla tma a ja sa nejako neviem dočkať ďalšej veľkej kontroly na 134 km, kde nás čaká druhý dropbag. Tempo už nie je zďaleka zbesilé (cca 7 min/km) a tak kilometre ubiehajú oveľa pomalšie. Už myslím iba na dropbag a nealko pivo, vidím v ňom záchranu, nakoľko viem, že sa blíži koniec životnosti mojej mikroflóry v črevách a žalúdku. Žblnkanie po každom napití mi dáva jasne najavo, že teraz už budú zastávky na WC oveľa častejšie.

Konečne 134. km, pivo, studená polievka, nabaliť Snickersky a ideme ďalej. Na hodinkách mi pípa kilometer za 31 minút, to sme si tam vcelku pekne posedeli. Ešte 20 km a prídeme na „point of no return“, ako som si pracovne nazval miesto, odkiaľ nás pred dvomi rokmi brali autom. Neviem už, čo mám na tých CP jesť, stále to isté dokola, i keď ku cti slúži organizátorom to, že oddelili všetky občerstvovačky pre jednotlivcov a dvoj-troj členné tímy od všetkých ostatných štafiet. Cítim, že brucho melie z posledného, už ani pivo nezaberá. 150. kilometer sa rodí už fakt ťažko. Skúšam to napraviť čajom zo stánku Tesca, ale nepomáha. Hneď ako sa napijem, musím bežať na záchod. Jesť sa už radšej ani nesnažím. Viem, že toto je cesta do pekla, ale nevidím riešenie. Nedokážem si predstaviť, že mám bežať ďalších 60 km bez vody, bez jedla. No, ale nechávam si to zatiaľ pre seba, aspoň si tu otestujem, či sa tento neduh nedá vyriešiť napríklad vyhladovaním. Skúsim ísť, koľko sa bude dať, úplne bez jedla a bez vody. Možno tá galiba čo je v črevách vyhynie a bude zasa dobre.

Pár minút sa ešte dá bežať, no čoraz častejšie je to o chôdzi. Daška sa hrdinsky snaží zostať za mnou, ale podľa svetla z jej bicykla, ktoré svieti tesne predo mňa a z času na čas bleskovo uhne do strany, usudzujem, že chytá mikrospánky. Navrhujem jej, aby šla dopredu, sadla si niekde na lavičku a dala si krátky spánok, to naozaj funguje. Odpovie mi, že možno neskôr, na čo sa nám do cesty postaví kopec so 17 % stúpaním s príznačným názvom Világos. Tak už kráčame obaja. Skúšam ju povzbudiť, že už je to len ako výlet po hrádzi do Šamorína a späť, na čo mi odvrkne niečo v zmysle „možem osr... celý Šamorín“ Som rád, že máme obaja rovnakú náladu.

Nakoniec ju presviedčam, aby predsa len šla trocha dopredu a pospala si aspoň 10 minút. Nachádzam ju ako bezdomovca opretú na lavičke a vyzerá, že kríza u nej kulminuje. Už je to cca 2 hodiny, čo som sa nepokúsil nič vypiť ani zjesť, vyzerá to, že sa to ukľudnilo, tak skúšam zjesť banán. Ešte ho ani nedojem a už bežím na záchod. Takže nie. Je pred nami ďalších 35 km, čo je podľa mojich prepočtov ukrutných 6 hodín. Toto je asi konečná. Vzdávam to. Toto nie je v mojich silách, hlava to pomaly ale isto vzdáva. Vravím Dáške, aby mi dala bicykel, ja to prejdem do cieľa, zoberiem auto a vrátim sa po ňu. Ona mi vraví, že ako chcem, ale aby som vedel, že už sem so mnou nikdy v živote nepríde. Veď ja sa sem už ani nechystám vracať. Fakt, ani keby čo bolo. Ale aj tak mám porozmýšľať, či predsa len nenájdem v sebe kúsok nádeje a neskúsim to. Našťastie sa zvládam aspoň trochu napiť piva a dokonca aj glg Pepsi, takže sa rozbieham ďalej. No... rozbieham. Je to už 8 – 9 min/km a na každom CP (ktoré sú od seba cca 4 – 5 km) sa zdržíme 10 minút. Takže kilometre pípajú fakt veľmi pomaly.

Už je ráno, čelovka môže ísť dolu z hlavy a mne po neviem koľkých hodinách telo pripúšťa prvú Snickersku. Teda aspoň na 15 minút. Na CP sa pýtam, kde majú vecka a tí mi ukazujú na úplný koniec asi 400 metrového parkoviska. Ach nie... ale jednoducho musím. Už sú otvorené aj potraviny a tak prosím Dašku, či by mi nešla kúpiť normálnu kolu. Vidím, že už aj ona prekonala krízu a je vcelku čerstvá, čo ma teší. Kola je ako pohladenie duše, vypijem hneď 2 deci naraz. Na ďalší CP, kde je sľúbené aj teplé jedlo, pribiehame už za mierneho mrholenia, no hlavne už aspoň nefúka. Pod stánkom zmrznutí dobrovoľníci, už ani nejavia záujem, že niekto prišiel, ani sa im nečudujem. Idem až za nich, kde na akejsi doske je položených pár uzavretých misiek s jedlom a príbory. Automaticky jednu misku otváram. REZEŇ. S krúpami. Tie ma až tak netrápia, no rezeň zmastím jedna radosť. Až neskôr mi Daška rozpráva, ako okolo nás pobehoval mierne nervózny dobrovoľník, no nakoľko sme rozprávali po slovensky, asi sa neodvážil nám niečo povedať. Ja som totiž asi jednému z nich zjedol obed. To nebolo jedlo pre pretekárov. Nuž... majú ponaučenie do budúcna – nesmú nechávať nestrážené jedlo na 190. kilometri!

Konečne to jedlo zostáva vo mne a aj vypité tekutiny. Na to, aby sa zotavili sily je už síce neskoro, idem doslova na výpary, ale zasa začínam vidieť svetlo na konci tunela. Len raz v živote som zažil tento stav – na Lavarede, keď ma postretli rovnaké problémy. Stojí ma neskutočne veľa psychických síl každý jeden krok, každé zodvihnutie nohy z asfaltu. Posledné kilometre sa snažím bežať, no zisťujem, že keď prejdem do rýchlochôdze, tak to bolí menej a paradoxne idem rýchlejšie. Tempo sa ustáluje na 11 min/km a ja sa márne snažím počítať, kedy by sme mohli byť v cieli. V tomto stave sú takéto počty nad moje sily. Je to jedno, pokiaľ sa nič vážne nestane, limit stihneme a už toto jazero nechcem v živote vidieť. Daška sa mi neskôr priznala, že asi hodinu a pol riešila hlavolam, koľko je 8 x 4. Takže sme na tom boli zhruba rovnako. Posledné dve hodiny leje ako z krhly, musím sa dokonca ešte prezliekať do neprekmokavej bundy, hoci sa mi strašne nechce. Myšlienky sa už zúžili len na líniu – cieľ – auto – sprcha – spánok. Na trati som už pekných pár hodín stále s tými istými zombíkmi, poznáme sa, povzbudzujeme sa navzájom. Všeobecne – všetci všetkých povzbudzujú. I štafetári, čo bežia 10 km, či umierajúci jednotlivci, od každého vždy počujem „hajrá“. Zamrznutí dobrovoľníci strážiaci železničné priecestia (ktorých je na trati asi 30) - „hajrá“. Suportné tímy, manželky, deti, bratia, sestry, kamaráti na autách, bicykloch – „hajrá“. Toto slovo som počul a vyslovil najmenej tritisíckrát. Je to však úžasná vzpruha a prejav úcty a súdržnosti. Vstup do dedinky Balatonfüred, kde to všetko začalo a kde to musí skončiť, je upršaný a pochmúrny. Ale tu už majú všetci tí zombíci úsmev na perách, lebo to znamená, že je to 2 km do cieľa. Na poslednom CP v cieli mi pípajú chip v čase 28:38 hod. a Dáška ma posiela do cieľového priestoru. Nie nie, tam musíme prísť spoločne. Tak ako mňa, tak aj Teba tam čaká medaila! 

Neskutočné čo dokázala. Z môjho pohľadu neuveriteľný výkon, byť 29 hodín v sedle bicykla, toto by som ja nedal. A to píšem úprimne. Klobúk dole a najväčšia vďaka. Tú cieľovú pásku a medailu mám len vďaka nej. Inak by som mal zasa iba 160 kilometrový beh okolo nejakého jazera v Maďarsku.

Po krátkom fotení sa presúvame 200 m k autu, kde si sadám do kufra, aby som sa vyzul a prezliekol. Stavy, ktoré ma začínajú chytať sú veľmi nepríjemné. Žiadna eufória. Točenie hlavy, úplná bezmocnosť a vždy keď sa postavím, tak si okamžite musím zasa sadnúť, lebo by som odpadol. Znova do seba nemôžem naliať žiadnu tekutinu, tak z posledných síl naložíme bajk na strechu a odváža ma na ubytovanie, kde sa asi hodinu prehováram ísť do sprchy. Nakoniec to dávam a v posteli ma už dve plzne a klobása dávajú dokopy. Nabudúce viem, čo si mám baliť do dropbagu. Nie... nebude žiadne nabudúce. Tu už fakt nie. Ale bol to krásne strávený romantický víkend. A čerešnička na záver – nasledujúce ráno prídeme k autu, pozriem na zadné koleso bicykla a - prázdne. Defekt. Nakoniec aj ten bajk to dal do posledného dychu.

Odkaz na STRAVA