TUSCANY CROSSING 102km/3900m – ultra, na ktorom nikdy nie si sám.
Keď sa zaregistrujem na 11. ročník behu okolo údolia rieky Orcia, cítim sa už ako big hero – starý znalec Toskánska. Veď som tu bol už trikrát, i keď vždy na inom podniku. Každému koho stretnem vykladám, že to bude len samá šotolina a asfalt, húpačky hore a dolu a bude tam neskutočný úpek. Z toho mám v podstate najväčšie starosti. Už v polovici marca tam vie byť v pohode aj 28 stupňov a pod stromami sa tam veru neskryješ. Keď však pozerám po ceste na miesto konania predpoveď počasia, rozmýšľam, či mám zbalených dosť zimných vecí. Po príchode však všetok stres mizne, pretože sa opäť ocitám v jednom z najkrásnejších kútov sveta.
Registračné a predštartové tanečky absolvujem na klasickej úrovni, organizačne je tu všetko zvládnuté na jednotku, takže bez zádrhelu. Jediná mrzutosť je tá, že bývame cca 10 km do miesta štartu (na miestnych cestách je to asi 40 minút cesty) a výstrel je už o 05:15 ráno. Neviem, akými úvahami sa dá prísť na takto divoký čas štartu, najmä v dátume, kedy je do šiestej hodiny potrebné svietiť, ale dobre. Našťastie mám obetavú manželku, ktorá ma aj v takto nekresťanskú hodinu hodí do Castiglione d´Orcia, odkiaľ štartovala o piatej večer stomíľovka a odkiaľ štartujeme aj my.
Ani sa nenazdáme a je odštartované. Prední chrti to rozbiehajú štvorkovým tempom hore kopcom a trojkovým dolu. Aj keď som si pred štartom vravel, že sa nesmiem nechať strhnúť – toto ale jednoducho človeku nedá. Až napokon jeden zlý krok a vyvrtnutie členka ma vytrhne z eufórie a krivkajúc sa dostávam do svojej komfortnej bubliny. Nie že sa tu zrakvíš hneď na druhom kilometri, degeš! Trasa ide strmo dolu a po dosiahnutí doliny zasa nekompromisne priamo hore, cez krásnu minidedinku s kúpeľmi priamo v jej strede – Bagno Vignoni. Tam už vypínam čelovku a nemienim ju použiť až do cieľa. To je môj jediný zámysel. Neriešim ani čas, ani umiestnenie.
Bagno Vignoni
V mojom dočasnom domove San Quirico d´Orcia (10 km) je na trati jediná cheerleaderka, moja drahá manželka. Celé mesto ešte sladko spí. Predný voj si ide svoje a ja si užívam východ slnka v chladnom počasí (na štarte bolo 6 stupňov).
V San Quiricu
V meste Pienza (21 km) je druhá občerstvovačka (prvú som zdvorilo prebehol) a spolu s ňou aj prvé závany silného vetra. Fúka oproti, ale keďže viem, že trasu tvorí okruh, teším sa na druhú polovicu, ako mi bude fúkať do chrbta (jasnéééé).
Pienza
Pienza
Stomíliari mali 60 km nočný okruh, ktorý ich vrátil späť na štart a ďalšiu časť trasy majú identickú s nami. Takže nás čaká predbiehanie komplet celého štartového poľa. Pomaly sa dostávam k prvým, ktorí už teraz (po cca 80 km) vyzerajú značne použito. Každého jedného sa snažím čo najviac povzbudiť a oni mi to s úsmevom vracajú. Na trati máme ešte nemalú skupinu NW, ktorá štartovala o polnoci a drvivá väčšina z nich ide prvých 53 km z našej trate, ale podaktorí sa dali aj na 103 km trasu. No a aby toho nebolo málo, 45 minút po nás štartujú 53-kári, z ktorých najrýchlejších marťanov očakávam za chrbtom už onedlho. Takže v týchto pretekoch si samotu naozaj nikto neužije. A to je dobre, pretože atmosféra je tu priam famózna.
Terénne hojdačky ma dostávajú do Monticchiella, ďalšej mega dávky toskánskej histórie. Našťastie tu človek nemusí až toľko pozerať pod nohy, lebo terén je – ako som predpokladal – samá šotolina alebo asfalt, takže sa dá naplno kochať, pane doktore. Pokiaľ nie historickými ulicami miest, tak určite nereálne malebnou krajinou s 50 odtieňmi zelenej, so scenériami známymi z filmu Gladiátor.
Po ďalšom checkpointe sa dostávam na 16 km dlhú rovinku naprieč údolím rieky Orcia. Fúka pomerne silný protivietor, ale darí sa mi držať vcelku prijateľné tempo. Tu ma dobieha prvý 50-kár, ktorého následne za dve minúty nachádzam čupieť priamo pri ceste. Treba byť pripravený na praktiky skôr z cestných behov, nakoľko toto je kategória pretekov, kde sa ciká popri behu a na zabiehanie niekam do úzadia kvôli veľkej potrebe tiež nikto nemrhá časom. Niekedy si treba ale užiť aj stovku, na ktorej každá sekunda hrá svoju rolu, má to svoje čaro.
Po pár kilometroch pribieham na avizovaný brod cez rieku, na ktorom miestna civilná ochrana dokonca natiahla lano (voda po členky). Stomíliari svorne vyzúvajú, ja to neriešim, pokiaľ majú prísť otlaky, tak prídu – je to súčasť tohto športu. Nepríjemnejší je skôr piesok, ktorý nasleduje hneď po brode a ktorý sa všade lepí.
Brod rieky
Chvíľu bežím po vyschnutom koryte rieky a dobieham do dediny s názvom Gallina, kde je stánok s občerstvením. To je tu (ako aj na všetkých ostatných občerstvovačkách) také, na aké sa musí tešiť každý. Prosciutto aj údené aj neúdené, asi 5 druhov syra (áno aj Grana Padano, aj Parmigiano Reggiano), salámy od výmyslu sveta a koláče. Tie koláče! Na každom checkpointe tak strávim o niečo viac času ako som plánoval, nehovoriac o tom, že tu majú pre mňa takmer nutný artikel – pivo. Keďže ale iba alkoholické, musím sa trochu krotiť, aby som vôbec dobehol do cieľa.
Nasledujúce stúpanie – jedno z najdlhších na trati (cca 600 m) mi ubehne akosi rýchlo a už som na ďalšej stanici – Campiglia d´Orcia, nad ktorou sa vysoko týči pekná gotická kaplnka. Tam sa určite budeme štverať. Najskôr však dropbag, ktorý som si sem nechal poslať aj s obligatórnym rakúskym energeťákom. Čaká ma zbeh do ďalších kúpeľov Bagni San Filippo, no najskôr fakt treba vyšplhať na tú kaplnku. Často prechádzam asfaltové cesty a chodníky s nezriedkavou značkou stúpania (alebo klesania) 20 %. Oni si s tým jednoducho nelámu hlavu. Seniori sa proste musia udržiavať fit, inak sa do obchodu alebo kostola nedostanú. Rozmýšľam, ako to tu vyzerá v zime, keď je námraza. Po ceste sú ďalšie brody potokov, sám seba tľapkám po pleci za rozhodnutie nevyzúvať sa pri tom prvom, bolo by to aj tak zbytočné.
Príchod do kúpeľného mestečka je avizovaný už hodne dopredu, známym vajcovitým zápachom. Obieham okolo „bielej veľryby“, vápencového útvaru, po ktorom steká horúca minerálna voda a už by som sa aj vcelku rád do nej hodil.
Biela veľryba
Lenže mňa čaká stúpanie na najvyšší bod trasy Vivo d´Orcia (1100 m.n.m.). Stúpanie mi najprv ide, ale cítim, že čím ďalej, tým menej chutí. Ešte k tomu začína silno pršať a tak nahadzujem druhú bundu. Áno, prosím pekne, v Toskánsku v polovici apríla mám na sebe tričko a dve fukerky. Stále si vravím, že lepšie ako 28 stupňov. Stúpanie začína byť kamenisté, blatisté a strmisté. Už nechutí vôbec. Nasadzujem chémiu, ale nepomáha. Nemá to konca a psychologický efekt predlžovania jednotlivých minút umocňuje dážď, ktorý sa o chvíľu mení na snehodážď. Už je to kopec typu – a čo staré nevládalo, a čo mladé nadávalo. Konečne prichádza akýsi náznak vrcholu, na ktorom je reálne sneh a následne vytúžený zbeh. No ten sa javí ešte horší ako samotná cesta hore. Lesníci si aj tu odviedli svoje (ako u nás) a oficiálne zaznamenávam najhlbšie koľaje, aké som kedy videl (po ramená). Neviem si predstaviť aký stroj tadiaľto dokáže prejsť. Blato a šutre zabraňujú plynulému zbehu, takže celkom trápenka. V duchu si pomyslím na moju dilemu predchádzajúcich dní, či si predsa len nezoberiem na tento beh asfaltové topánky. Ešteže ma osvietilo! Táto druhá polovica okruhu ma poriadne prekvapila, je to regulárny trail so všetkým ako má byť. Pre mňa fakt nečakané zistenie.
Monte Amiata a Vivo d´Orcia
Na Vivo d´Orcia je stanica zriadená v maličkej búde, ktorú volajú horská chata (rifugio). Už by som tu prijal aj čaj, ale nalievam si do fľaše vodu – perlivú, takže mám ďalších desať minút o zábavu postarané (odpúšťať vzduch). Zbeh pokračuje horským terénom a ten sa v podstate nezmení skoro až do cieľa. Je to stovka dvoch tvárí. Ešteže sa stále mám s kým míňať, takže občas pokecám so spolutrpiteľom, že nás dnes počasie tak trocha vytrestalo. Medzitým sa ale riadne oteplilo, takže pre zmenu idú obe bundy do batohu.
Až o 13 kilometrov sa dostávam do ďalšej dediny (Poggio Rosa), v ktorej je už riadny checkpoint aj s pivom a syrmi. Z itineráru si pamätám, že by mal nasledovať krátky 7 km úsek, prevažne dolu kopcom a potom 10 km do cieľa. Takže si naberiem len trochu vody a pokračujem ďalej. Hodinky však hlásia 7, 8, 9 aj 10 km a ďalšieho stanoviska nikde. Tak mi začína stísať riťku, či som si to ja dobre zapamätal. Zablúdiť som nemal kde, takto značené preteky som ešte asi ani nezažil, fáborka tu visí snáď každých 10 metrov a ešte mám aj GPS na hodinkách (ktoré som ani raz nepoužil). Po 11 kilometroch ale konečne stánok s občerstvením a mne padá kameň zo srdca. Naberám radšej obe fľaše, i keď celkovo mi to vychádza už len na 6 km do cieľa. S ďalšími krokmi sa zaťahuje, začína silný vietor a v diaľke počujem hrom. Ahá, vlastne búrku sme tu ešte nemali. Len čo stihnem zastaviť a obliecť bundu, začína liať a plieskať na všetky strany okolo mňa. Je to dosť nepríjemný pocit, síce som už v doline, ale ozvena robí svoje a tak pridávam do kroku. Zrazu zisťujem, že ma vlastne nič nebolí a ja bežím, akoby som len začal. Všeobecne bola táto stovka vcelku prívetivá k pohybovému ústrojenstvu, ani raz mi nenapadlo obligatórne „načo som sa ja debil na toto hlásil?“.
Stredoveký hrad v Castiglione d´Orcia
Predo mnou je už len posledný krvák – 400 metrov na 3 kilometroch do cieľa. Ach ako ja ľúbim ciele na kopcoch. Ale keďže sú to posledné chvíle týchto pretekov, užívam si ich, i keď v daždi. Blesky našťastie prestali, takže už je to len blahodárna tekutina zhora. Ešte pár posledných šmykľavých dlaždíc a cieľ. Čas 12:07 h som veruže ani nečakal, stovky týchto parametrov mávam najlepšie za 13 a viac hodín, ale veľa pripisujem chladnému počasiu, ktoré je na takúto akciu ideálne. Celkové 23. miesto naznačuje, že sa tu zišla celkom slušná svorka chrtov.
Dobeh do cieľa
Tuscany crossing by som zhodnotil ako jednu mimoriadne vydarenú a krásnu akciu so 100 % organizáciou. Prvá polovica je krajinársky úchvatná, ale rýchla, druhá polovica je skôr les a hory, no každá časť má svoje čaro. Pokiaľ by si niekto netrúfal na plnú stovku, 53 km verziu môžem len odporučiť, pretože vedie absolútnym highlightom Toskánska. Z celého srdca ďakujem Slovak ultra trailu za možnosť túto nádheru prebehnúť.
