Sciacchetrail 47K
Názov, ktorý som sa učil vysloviť a zapamätať asi mesiac. Názov, ktorý, ako som neskôr zistil, vychádza z pomenovania lokálneho vína. Vína, ktoré je zo všetkých svetových vín asi najviac „vydreté“. Z viníc na svahoch, na ktorých by u nás už len kamzíky behali. A jedna fľaša tohto vína je aj v štartovnom balíčku. Tak to teda musím absolvovať.
Na pomedzí Ligúrie a Toskánska je kraj, ktorý vymodeloval z tamojších ľudí drsných, tvrdých, ale aj skromných a pokorných obyvateľov. My tam chodíme obdivovať súznenie prírody a ľudstva, ale život tam musí byť krutý. Na piatich pobrežných útesoch sa rozhodli postaviť malé dediny, ktoré sú drobnými, ale odolnými pevnosťami a tam si žiť ten svoj skromný život. V dedinách, ale aj medzi nimi sa dá presúvať iba po schodoch, z ktorých každý je originál (rozumej – nenájdeš dva rovnaké) a ich počet sa ráta v tisícoch. No dobre, ešte sa tam dá presúvať vlakom, ale schodom sa nedá vyhnúť ani tu a autá – tie sú úplne vylúčené z tejto civilizácie. Niekto by si pomyslel – veď to je raj. Áno je, pokiaľ sa skupinka šialencov nerozhodne usporiadať v tomto prostredí preteky.
Monterosso al Mare
Akcia je to prestížna, na jej absolvovanie treba splniť pár podmienok. Najskôr sa preukázať ITRA profilom s dostatočným počtom bodov. Do registračného formuláru sa nahráva screenshot. Potom nasleduje losovanie, keďže na štarte môže stáť max. cca 300 pretekárov a hlási sa cez 1500. Našťastie majú pravidlo, že z každej cudzej krajiny vylosujú aspoň jedného muža a jednu ženu. Keďže som zo Slovenska sám, mám to isté. Pretekári s vysokým počtom ITRA bodov dostávajú divokú kartu, takže idú automaticky bez losovania. To znamená, že na štarte sa zíde vcelku slušná banda terén kôz a chrtov. Štartové čísla sú prideľované práve podľa týchto bodov, takže mne sa ujde č. 45, čo v podstate znamená, že papierovo by som sa mal niekde v okolí tohto čísla aj umiestniť. Ale iba papierovo.
Akcia má ešte mnoho podružných pretekov, dokonca aj stovku, ktorá ma však nezlákala, najmä kvôli tomu, že štartuje o desiatej večer, čo znamená v podstate celú noc civieť do kužeľa čelovky a okrem toho nočná časť je vcelku nezáživná a tá denná je totožná s 47 kilometrovou trasou.
Na štarte
Štart je 7:30, čo znamená, že v druhej polovici pretekov sa už budem variť vo vlastnej šťave, ale zatiaľ je príjemne zima, u väčšiny pretekárov dokonca na bundu. Po odštartovaní samozrejme vystrelí čelo pretekov v tempe 3:30 po promenáde Monterosso al Mare, kde máme s manželkou základňu. No už vidím pred sebou prvý kopec, na ktorý sa onedlho šplháme. Paličky začínajú okolo mňa klepkať, ja ich tentokrát nemám, najmä z dôvodu, že pri absencii podpalubnej batožiny to býva na letisku väčšinou problém. Ale aj preto, že je tu terén, ktorý moc paličkám nepraje. Tie čísla na profile trate sa nezdajú byť nejako zvlášť drastické, najvyšší kopec tu má niečo málo cez 800 metrov, avšak treba rátať s tým, že sa tam driapeme od mora, čiže v podstate z nuly.
Vernazza
Hneď na prvom kopci mi dochádza dych a vidím, že toto bude v podstatnej miere turistika. Tepy sú však na hodnotách, akoby som bežal hladkú desiatku. Konečne prvý vrchol, z ktorého sa zbieha divokým terénom do malého sedla. Tu už ošetrujú prvú krvavú obeť šialeného zbehu. Ešte takých bude neúrekom. Po 7 kilometroch je tu prvá voda a po nej opäť do kopca. Už vcelku slušne praží a terén je taký zvláštny, niečo ako bridlica. Na Slovensku taký nenájdeš, ale aj v bližšom okolí by to bol problém. Fakt je zaujímavé po takomto niečom bežať. V podstate sa to šmýka rovnako, ako keby bola skala mokrá. Tu budem musieť dávať sakra pozor, aby som nehodil tigra. No stačí mi obzrieť sa za seba a všetky pochmúrne myšlienky sú preč. Tie výhľady sa nedajú porovnať s ničím iným. Mám čo robiť, aby som sa donútil pozerať pod nohy. Tie nefungujú úplne ako by mali, ale beriem to športovo, môj čas ešte príde. Po ďalšom vrchole, na ktorom je retranslačná stanica pre telekomunikácie, nasleduje ďalší krkolomný zbeh do sedla. Prechádzame hlavnú cestu, po ktorej však prejde jedno auto za hodinu (ľudia tu moc autami nejazdia) a za ňou sa terén pomaly mení. Začínajú sa objavovať sigláče, po ktorých sa dá aj bežať, tak sa konečne začínam cítiť ako na pretekoch. Dokonca aj predbieham, i keď je to dosť zložité.
Zráz do doliny je tu dychberúci a nerád by som šliapol vedľa. Úsmev mi však mrzne hneď za zákrutou, začína ďalšia strecha na najvyšší bod trasy. Keby to bol aspoň podklad ako pod lanovkou na Kamzík, ale tu je to samý šutrový schod, samozrejme každý originál, jeden má 20 cm, druhý 40 a nemá to konca. Po 14 kilometroch ďalšia občerstvovačka, na ktorej naberám obe fľaše, pretože ďalší úsek má mať 17 kilometrov. Našťastie na vrchole sa terén podstatne zmení. Zrazu je tu široká cesta, striedajúca sa so singláčmi na príjemnom mäkkom podklade. Celé sa to vinie v tieni lesa a ja sa rozbieham. Konečne Malé Karpaty! Zrazu všetko hrá – nohy, tieň, lesná vôňa, úsmev. Výhľady sa síce stratili, ale vôbec mi to nevadí. Po čase sa začína klesanie, v ktorého polovici, na mieste zvanom Colle del Telegrafo, leží ďalší checkpoint. Každá občerstvovačka je tu kráľovsky vybavená, dosť nezvyk na talianske podujatia, človek by sa aj pristavil, no nie je čas. Klesanie pokračuje drastickými schodmi ďalej. Začínam badať, že moje stehná budú ešte dlho plakať. Schody sa nakoniec javia ako problém viac smerom dolu ako hore.
Niekde na trase
Pribieham na výhliadkovú plošinu pri kláštore, z ktorej je dychberúci pohľad na more, útesy a prvú z piatich ikonických osád oblasti Cinque Terre – Riomaggiore. Zbeh do mestečka je znovu po schodoch, ako inak. V podstate som zbehol vkuse 800 metrové klesanie po schodoch. Keď pribehnem ku kontrole, až si vydýchnem, nakoľko sa tu má zmeniť profil smerom hore. Ale o chvíľu už zasa nadávam. Nekonečné schody z mesta na náhornú plošinu, po ktorej sa ide kilometer po rovine a následne zasa zošup k moru. Ďalšie mesto – Manarola. Prešiel som 4 kilometre ale z toho kilometer po rovine a inak 250 metrov hore a 250 metrov dolu. A takto to pôjde až do cieľa. Ku schodom sa pridáva slnko, stromy zmizli niekde pri kláštore, tu sa už nedá nikde schovať. Vyšťavené mátohy sa tu miešajú s turistami, a na vinohradníckych uličkách sa tu motáme a svorne nadávame, načo sa trepeme hore, keď už za chvíľu pôjdeme dolu. Tentokrát sa štveráme až do výšky 400 metrov a áno, výhľady sú naozaj úchvatné, ale už ich ani moc nevnímam. Fascinujú ma ozubené lanovky, ktoré používajú vinohradníci na prepravu seba aj zozbieraného hrozna. Deklarovaných 2000 metrov prevýšenia mám na hodinkách už dávno, som zvedavý na konečné číslo. Corniglia je jediné mestečko, ktoré má aspoň ako-takú výšku – 100 m.n.m., takže sa nemusí klesať na nulu. Opäť stúpanie a opäť klesanie k moru do predposlednej dediny Vernazza. Tam, na jedinej ako-tak širokej ceste (rozumej 2 m) posledné občerstvenie a hor sa na záverečné 4 kilometre. Ale zasa aké. Schody, schody, schody. Okrem slnka už ale hreje pocit, že koniec sa blíži a od teraz už chcem vidieť iba výťah. To je iba zbožné prianie - bohužiaľ, ešte aj do apartmánu máme schody.
Dobeh do cieľa v čase 6:09 h a umiestnenie na 40. mieste splnilo, možno až predčilo moje očakávania. Nohy tak rozbité, že toto som na stehnách dávno necítil. 47 kilometrov a celkové prevýšenie nakoniec 2500 metrov, z toho 15 kilometrov takmer rovina v lese a na štarte, takže sa to všetko vcuclo do 32 km. Toľko rozbitých kolien, hláv, lakťov, čo som videl po trati, sa len tak ľahko nevidí. Kofeín som nepotreboval počas celej doby, stačil ten terén a pohľady do 300 metrových priepastí. Oni sú fakt blázni a to ma na nich baví. Bol to jeden z najkrajších behov, aké som kedy zažil, odporúčam všetkými desiatimi.
Dobeh do cieľa