Pražská stovka po čtvrté
Sedím v lietadle na trase Dalaman – Bratislava a rozmýšľam, či to má vôbec význam. Nie či má cenu cestovať s rodinou – to bez debaty áno, ale či má cenu sa ešte k tomu pol roka ničiť tréningom fokusovaným na jeden jediný deň, na jedny jediné preteky. A potom sa neuvážene napijem zo síce známej, ale predsa len „divokej“ studničky a všetko je v... záchode. Doslovne. Marmaris ultra trail je nádherná akcia, ktorú sa oplatí absolvovať, no tento raz s mojim rozpoložením žalúdka bola ich 70 km trať nad moje sily. Prvá tretina trate je však za odmenu. Najdivokejší terén, v akom som kedy bežal (bežať sa tu samozrejme vôbec nedá), s dych berúcimi výhľadmi na more z 200 metrových kolmých útesov, cez hustý porast a ostré skaly a kamene. Toľko ošetrovania pretekárov po trati som fakt ešte nevidel. Forma by aj bola, postupom času som sa po 45 kilometroch prepracoval dokonca na celkové tretie miesto, ale nedoliečená baktéria v tráviacom systéme mi vystavila stopku. A to okamžitú. Vďaka obetavej manželke a deťom, ktorí pre mňa prišli autom (po ceste, na ktorú by som ani koňa nevyhnal) som nemusel trpieť ďalších plazivých 10 km do najbližšej civilizácie. Už vtedy som bol rozhodnutý ten môj žalúdok riešiť komplexnejšie. A skúška mala byť o tri týždne – na Pražskej stovke.
Marmaris ultra
Pražská 100 (128 km a 5300 m)
Olaf (organizátor P100) sa zasa vybúril. Naplánoval cik-cak trasu z Berouna do Prahy, ktorá po ceste nazbiera cez 5000 v.m. Okrem toho sa ide cez Karlštein, ktorý mám už dávno v hľadáčiku, takže pri registrácii nemusím dlho premýšľať. Vo vlaku mám dosť času študovať trasu (ktorá sa tradične zverejňuje max. týždeň pred štartom) a stále tak nejak nechápem poslednej 30 kilometrovej slučke po Prahe. No veď uvidíme. V Beroune je naplánovaný štart o 1:30 ráno, takže po mojom príchode o 22:00 hod. mám ešte dostatok času sa pripraviť. Stretávam veľa známych tvárí, podávame si ruky, smejeme sa, aj o tomto je Pražská stovka. Moja stratégia je tento rok jasná – nepretekám, idem si zresetovať žalúdok, takže nebudem jesť žiadne gély, čudné tyčinky, nebudem piť žiadne jonťáky, energeťáky, idem na čaj, tuhú stravu z občerstvovačiek a 4 rožky s maslom a šunkou, ktoré si beriem do vesty.
Prvý krát po dlhej dobe neviem ako sa mám obliecť. Má byť 0 – 3 stupne, bezvetrie, ale hmla, prípadne námraza a zamračené. V strese balím dve ľahké bundy, ďalšiu dávam na seba, ešte jedno záložné tričko a obliekam zimné nohavice. Nabalený ako turista vychádzam z telocvične na štart a už teraz viem, že som oblečený až príliš. Nevadí, je to tréning. Do poslednej chvíle sa rozhodujem, či beriem paličky alebo nie. Za normálnych okolností by bola voľba úplne jasná, avšak pred týždňom som si celkom nepekne natiahol pravé zápästie (paradoxne pri behu) a pri každom zapretí to bolí. No pri predstave olafovín, ktoré ma čakajú (predsa len je to moja štvrtá P100) si ich beriem. Ooooo aká prozreteľnosť!
Po štarte sa bavím na klasických eufórikoch, ktorí potrebujú pretekať na druhom kilometri z celkových 128. Nervózne čakajú na prvej kontrole na fixku, lebo im ujde pár sekúnd, ja v duchu tipujem, ktorého na ktorom kilometri budem predbiehať. Ale v pohode, každý sme si tým asi prešli. Prvá kontrola a aj úseky za ňou iba vzdialene pripomínajú na akej sme akcii, je to tu až príliš civilizované. Pekné lesné chodníčky, mierne stúpania aj klesania, dokonca aj trocha asfaltu. Hneď druhá kontrola na 30. km je tá, na ktorú sa vždy najviac teším – frgálová. Nesklamala ani tento rok, pekne sa tu natlačím, do fliaš naberiem 2 x 0,5 l nesladeného čierneho čaju a poďho zasa do tmy. Tetínske vodopády, možno highlight celého podujatia, vystúpam po klzkých reťaziach ešte za tmy. Škoda no, ale zato na výhliadke nad Svatým Janem ma zastihne svitanie a tak si môžem konečne vychutnať výhľady. Odtiaľto je však už až do cieľa nepretržitá hmla a tak sú to jediné výhľady na trase.
Prvý výhľad
Prechádzam cez kameňolom, ktorý je už skôr asi náučný ako produktívny, je tu dokonca aj úzkokoľajná železnica a celé je to tu krásne. Slzy do očí sa mi natlačia presne vtedy, keď mi hodinky pípnu 40 ubehnutých kilometrov a ja práve prechádzam okolo tabule oznamujúcej začiatok obce BEROUN. To sme sa fakt ešte ani nepohli zo štartu?
Tetínske vodopády
Táto časť už začína byť svojou povahou Pražská stovka se vším všudy, o chvíľu sa pridáva všadeprítomné blato, ktoré už neopustí trať až do cieľa (dokonca ani na spomínanom 30 km okruhu Prahou). Začína to mať charakter posilňovania brušných a bedrových svalov, pri vyrovnávaní stability na každom kroku. Faktom je, že úplne každý kopec, ktorý je v dohľade, nakoniec navštívime. V niektorých častiach trasy sa mi zdá, že sa Olaf inšpiroval letiskovými zábranami pre cestujúcich pred bezpečnostnými kontrolami. Reálne 3 km medzi dvomi bodmi, my ideme 13 kilometrov a nastúpame medzitým 700 metrov navyše.
Trasa je však exkluzívne dobre značená, do hodiniek musím pozrieť iba raz za čas. Stúpania sú po štyroch končatinách, klesania ešte horšie, tam by ani 6 nestačilo. Neviem si predstaviť, ako niektoré úseky chodia účastníci bez paličiek. Mňa síce bolí zápästie každým jedným záberom, ale stále lepšie, ako bez nich. Okrem toho, už ma začína bolieť celé telo a tak prestávam túto konkrétnu bolesť vnímať. Niektorým zošupom ani nechcem veriť, ale keďže už „olafošípky“ poznám, nakoniec sa tadiaľ pustím. A je to vždy pravda, trasa tadiaľ fakt vedie. Neriešim, že idem zadkom po blate, že mám ruky ako baník, len sa potrebujem dostať ďalej. Od polovice ma začína bolieť pravá píšťala, ale beriem to ako súčasť všeobecnej ultra bolesti. Horšie je, že vzhľadom na moju „nutričnú stratégiu“ prichádza čas „Č“, kedy mi jednoducho dôjde. Aj tak je to už o cca 15 km ďalej ako som predpokladal. A áno, je to tu. Energetická krivka ide dolu tak závratným tempom, že to ani nestíham zachytiť jednou Snickerskou. Úplne ma vypína a to zrovna v úseku, kedy stúpame na najvyššie body trasy. Je to síce len 500 m.n.m., ale vždy sa následne klesne na 200 a potom zasa naspäť. A toto 4x. A toto na 13 km úseku. S mrákotami pred očami schádzam posledný zraz na občerstvovačku, kde si sľubujem, že sa poriadne nadlábnem a uvidím čo to spraví. Buď skončím, alebo ma to naštartuje. Neriešim čas strávený v reštaurácii, jem všetko čo tam majú. Takýto hlad som už dávno nemal. Pijem čaj a pivo.
Dobieha ma Janko S. a pýta sa, či je všetko OK, vysvetľujem mu situáciu a tak si navzájom prajeme veľa síl. Po pár minútach sa cítim, akoby som bol v pit stope a natankoval plnú nádrž. Paráda, ide sa ďalej. Síce už trochu pajdám na pravú nohu, ale veď už je 80 km za mnou, hádam to nejako dôjdem. V hlave sa snažím potláčať pocit beznádeje pri myšlienke, že je to ešte 48 km do cieľa a to nie hocakých. V jednej rokline sa ukrýva potmehúdsky fotograf a čaká na každého nešťastníka, ktorý sa snaží prejsť suchou nohou po brvne cez potok. Hneď za brvnom ďalšia 4x4 etuda do kopca v blate, toto je čistý Spartan race.
Foto: Filip Smetana
Nohy už dosť bolia a rozbehnúť sa po takýchto vložkách je čoraz ťažšie. Keď konečne pípne na hodinách vytúžených 100 km, ocitám sa na rovinke, kde sa aj rozbehnem. Už zo skúseností viem, že i keď sa mi tempo zdá vražedné (rozumej 4:30 na km), v reále je to tak 7. Ešte aj rovinu mi spestruje 10 cm vrstva mazľavého blata. Ten zvuk budem mať v ušiach ešte pekne dlho.
Vyťahujem čelovku a vnáram sa do Prahy. No... ale nie podľa predstáv. Žiadne činžiaky, široké asfaltky, električky, autá... Znova stúpania ako na Žibricu, kde zaberám viac rukami ako nohami a to len preto, aby som sa hneď druhou stranou kopca vrátil späť. Občas sa vynorím na okraji nejakého sídliska, ale následne sa zasa vraciam padákom pod nejakým mostom späť do divočiny. Už dve hodiny postupujem a celé dve hodiny narážam na označenia zastávok, či ulíc s názvom Hlubočepy. Prisámvačku, som sa ocitol v trhline na Tríbeči. Ja sa už odtiaľto nedostanem. Je cca 10 km do cieľa, no v tomto teréne a s mojou rýchlosťou je to tak na dve hodiny. Rozhodujem sa uskutočniť ďalší gastro pokus. Mám so sebou tri gély, tak si jeden dám. Zatiaľ je to v pohode, žalúdok drží, gél zašlapal. O 40 minút skúsim ďalší. Ten sa mi však darí kompletne vytlačiť na ruku. V kombinácii s tým blatom je to zaujímavá lepkavá zmes. Ospravedlňujem sa všetkým, čo po mne chytali fixku na kontrole, fakt som to nemal čím umyť. Tretí gél už úspešne putuje na správne miesto a všetko ide ako má ísť. Olafove „prekvapká“ ešte aj 2 km pred cieľom, v podobe blatových slajdov popod popadané stromy a schádzanie čudesných tobogánov, kde sa v panike chytám všetkých okolitých kríkov, to ma už nemôže rozhodiť. Všetci ma tu síce predbiehajú, akoby si niečoho tesne pred chvíľou šľahli, ale mne je jedno, či bude 30. či 40. Tú vysnenú školu, kde je situovaný cieľ zbadám presne po dvadsiatich hodinách od štartu a po odpípnutí a odovzdaní čipu a kontrolkarty opäť nastáva tá najhoršia časť všetkého, kedy som síce plný dojatia a šťastia z dokončenia tejto extra ťažkej edície, avšak treba sa vyzliecť, osprchovať, oprať a posnažiť sa aspoň na pár hodín zažmúriť oko v telocvični, kým pôjde v nedeľu ráno vlak. Ako vždy, úžasná akcia, tento rok však svojou náročnosťou mala akúsi príchuť výnimočnosti. Vďaka Olaf a spol.
A tak sedím vo vlaku, natieram pravú nohu (z ktorej sa nakoniec vykľul celkom slušný zápal okostice) a rozmýšľam, že to vlastne naozaj má význam. Oplatí sa trénovať, pretože práve to ma na tom všetkom baví. Preteky sú už len čerešnička, ktorá môže ale nemusí vyjsť, ale tá cesta je práve to, čo ma baví a „núti“ si každé ráno obuť bežecké tenisky.
