Malofatranská 50

Toto som si naozaj musel nechať trochu uložiť v hlave. Aj tak by som neprekonal"traťové" rekordy najrýchlejšieho fotoreportéra na svete Riša Pé, ktorý eštelen pretína cieľovú pásku a už je článok zavesený na nete. Po tom, ako somsa rozhodol zopakovať si mordor spred dvoch rokov na Ultrafatre, som sipovedal, že by bolo dobré predtým hodiť ešte nejakú generálku. NTS50 by už bolopre mňa príliš psycho, nakoľko sa koná iba víkend pred Ultrafatrou, takžejedinou možnosťou zostala nepoznaná Malofatranská 50-ka. Tri týždne medziťažkými pretekmi sú pre mňa síce stále málo, ale veď aspoň sa pokochám, no nie?

Organizácia pretekov je na najvyššej úrovni, dokonca je ponúkaný za mierny poplatok aj
odvoz z cieľa do miesta štartu, čo využívam, nakoľko na štarte zanechávam
auto. Predpoveď znie veľmi optimisticky, až natoľko, že pravdepodobne
nevyužijeme ani bundy, ani opaľovacie krémy. Až na to, že posledných pár dní tu
výdatne popršalo, takže blatko je priam zaručené. Keďže väčšiu časť trasy
dôverne poznám, nemám žiadne veľké obavy z toho, že sa tu príliš ubehám.
Nejaké tie nádeje na pár kilometrov behu dávam do prvej a poslednej časti
trati, na ktorej moja noha ešte nespočinula. HA-HA-HA.

Po štarte sa fičia prvé tri kilometre miernym stúpaním po asfaltke, tak to každý
nakopne štvorkovým tempom, akoby bol cieľ už vo Vrátnej. Na odbočke
v Starom dvore na seba bežci pokrikujú a mnohí nechápu (lebo
nevedia), že sa tu odpája kratšia 33 km verzia od dvoch dlhších (50 km
a 100 km). Počuť hromadné rozkladanie a klepkanie paličiek a už
sa vchádza do vytúženého lesa. Toho sa nabažím asi po prvých troch minútach,
následne mi už celú dobu lezie na nervy. Prakticky nepretržitý tobogán až do
sedla Príslop, kde sa znova spájame s kratšou trasou. Ďalšie stúpanie
blatovými orgiami na hrebeň, kde v niektorých úsekoch neverím, že by som
to bez paličiek dal. Doslova som na nich obesený ako Vlhová na štarte zjazdu
a nohy mi zaberajú naprázdno. Na hrebeni chvíľka pohody v úzkom
jarku, kde si treba dávať pozor na každý krok a v hmle povzbudzujúci
prízrak v podobe Šinťa, s ktorým sa zdravým.  Akonáhle mi zapraje veľa šťastia a ja
poďakujem, prichádza prvý neuvážený krok do neznáma s bolestivým
vyvrtnutím členku. Krívam až po odbočku v sedle za Kraviarskym, kde mi
zozadu známy hlas kričí "dolevááá". V tom prefičí okolo mňa Štvery
a ja sa chytám do vláčiku v trochu šialenom zbehu. Díky ešte raz za
toto nakopnutie.

Na prvú občerstvovačku, po prebehnutí osviežujúceho potoka, pribieham po dve a štvrť
hodinách. Obžerstvo sa nachádza už tu, no zatiaľ som schopný zhltnúť len pár
kúskov melónu a banán. Jupí, zasa trochu behu po asfaltke, ale po 500
metroch sa stáčame do kopca na Grúň. Ten je na počudovane behateľný, takže si
to konečne trochu užívam, kým sa okolo chaty na Grúni nezačne o slovo
hlásiť volanie prírody. Musím túto neodkladnú povinnosť vybaviť a následný
zbeh do Štefanovej je mierne náročný, nakoľko sa koná po neobľúbených voľných
kameňoch. V Štefanovej som o deviatej, takže už stretávam prvých
návštevníkov Malej Fatry s ich prvými neodmysliteľnými otázkami typu
"odkiaľ a kam bežíte?". Zatiaľ som vo vhodnom psychickom rozpoložení
odpovedať, takže pohoda. Blatko  zariadilo, že auto zabezpečujúce bonusovú
občerstvovaciu stanicu do Podžiaru nevydriape, tak sa táto stanica presúva
priamo na trasu do sedla Vrchpodžiar. Ako dobre. Teplo je už statočne
a som rád, že je tu možnosť doplniť ďalšiu vodu. Ako na každej stanici
naberám plnú nádrž, spoločne utrúsime pár vtipných poznámok k mojim topánkam
(ktorým už nevidieť farbu) a už zaberám na Rozsutec.

Diery sa našťastie obchádzajú, takže davom turistov sa vyhneme, ale dosť ich je aj na
tejto trase. No musím uznať, že drvivá väčšina akoby chápe rozpoloženie
funiaceho, smradľavého, nepríčetného tvora, zablateného až za ušami
a uhýba kade ľahšie. Otázky však padajú stále a ja začínam uvažovať,
či naozaj nie je vhodné na takéto podujatia nosiť slúchadlá.

Na Rozsutec sa šliape paradoxne najlepšie. Konečne žiadne blato, ale schody.
Nechápavé pohľady turistov pri vrchole, keď sa po značke len preženiem okolo
a ani neodbočím spraviť selfínku, sú na nezaplatenie. Dolu to ide pomalšie
ako hore, napriek tomu musím trpezlivo odpovedať na otázky, aké výživové
doplnky používam na kĺby. Ku koncu už namiesto pozdravu každému vravím iba
"gumenní medvedíci".

Na Medziholí na checkpointe veľmi veselá banda, až sa mi odtiaľ nechce odísť. Až
ma Peťo Ká vyháňa slovami "mazaj na hrebeň". Na Stoh sa klasicky na úpätí
nastavuje robotické tempo a toto sa dodržuje až na vrchol. Aj si to celkom
užívam. Je to ako práca pri páse. Dole zo Stohu je to drina pre predné stehná, ale
dá sa to vydržať. Dokonca ani blato, pred ktorým ma upozorňuje oprotiidúci
Mário Jé, nedosahuje zďaleka takých kvalít ako to bolo na Sokolom. Konečne sa
trochu dostávam do tempa, i keď behom sa to moc nazvať nedá. Do kopca
bežať nevládzem, z kopca je to terén, po ktorom sa bojím skoro aj chodiť.
A tak je to až po odbočku na chatu pod Chlebom. Hurá, konečne vrstevnica
a teraz to rozbalím. No bočný sklon chodníka ma vracia do reality
a tvrdo mi dáva na známosť, že ak sa rozbehnem, tak rozbalím maximálne tak
obväz na kotník.

Na chate roztiahnuté kŕmitko rovno pred terasou zaplnenou vysmädnutými turistami,
čo sa sem vytiahli lanovkou. Pri jedení melónu a pití koly nedokážem
odtrhnúť oči od nespočtu zlatožltých pollitrov na drevených stoloch. Až ma musí
vyhnať ohlušujúci alarm na aute horskej služby, ktorý sa znenazdajky spustí.
Nepočuť vlastného slova a tak kývnutím vzdávam vďaku a poctu
osadenstvu občerstvovačky a odchádzam preč. Ach ten boží kľud na horách.

Široká príjazdová cesta poskytuje možnosť na rozbehnutie sa, čo je s plným
žalúdkom síce trochu ťažšie, ale poteší. A potom, keď míňam odbočku na Veľký
Kriváň, to prichádza. Beh. Ja naozaj bežím. Vau. Runners high. Skoro sa mi
tisnú slzy do očí. Tento neskutočný stav trvá takmer 4 kilometre. Nasleduje
odbočka na traverz pod Suchým a som zase tam kde predtým. Pridajú sa
k tomu ešte aj preliezačky a podliezačky a nadávky a už je to
kompletné. Tesne pred chatou Kľačianska Magura je výdatný prameň, tak
zastavujem a pijem. Super, tak úžasnú vodu som už dávno nepil a tak
naberám aj do fliaš. Na chate preto ani veľmi nezastavujem, iba si vypočujem
potešujúcu informáciu, že teraz už iba dolu briežkom.

No... briežok je to taký, že stehná potrebujem minimálne z uhlíkových vlákien,
ale dobre teda. Keď už asi piatykrát križujem krásnu vyrovnanú zvážnicu
a zasa smerujem kolmo dolu do tmavej hory, začínam škrípať zubami. Po vybehnutí
z lesa na lúku sa do mňa naplno opiera slnko. Ja mám pred sebou už iba dva
kilometre, ale myslím na všetkých, ktorí ich v tomto úpeku budú musieť
absolvovať ešte ďalších 50. Peklo. Klobúk dole.

Cieľom prebieham v čase 8 hodín 44 minút. Na to, koľko som sa v tento deň
naprechádzal ma to aj celkom prekvapilo. Počasie vyšlo na jednotku, hory boli
ako vždy nádherné, po dlhých koronovských mesiacoch sme sa konečne zase
postretávali, tak čo viac si priať. Organizátorom veľká jednotka
s hviezdou a ešte väčšia vďaka, že sa im stále chce samotrýzniť pri
príprave a realizácií takýchto šialeností.

Záznam zo STRAVA www.strava.com/activities/3711842646

Foto
by Pavol Porubčan & @photo.juroko