Lavaredo ultra trail 2018
Vedel som, že to bude zážitkový vrchol prvej polovice sezóny. Je to udalosť s podtitulom „snažiť sa dokončiť a neriešiť čas v cieli“, no napriek tomu som v poslednom období venoval viac pozornosti kopcom. Na naháňanie mám vyčlenené iné preteky, no zasa úplne flákať sa do Talianska nejdem. Dolomity sú mi dôverne známe, viem, že terén a počasie je v nich nevyspytateľné, preto si ani len predstaviť neviem, aký konečný výkon od seba mám očakávať.
Ladenie formy pred pretekmi
Keďže organizátor zvolil „zvláštnu“ taktiku odovzdávania dropbagov od 17:30 do 21:00 (štart je ale o 23:00), kamarát ma vykladá pri štadióne, kde je zázemie pretekov, už o ôsmej večer. Musím si nájsť nejaký program a tak si krátim čas posedením v kaviarni pri „doppiu“. Ako zarytému nekávičkárovi mi názov evokoval veľký hrniec kávy, pri ktorom bez problémov presedím dve hodiny. O to väčšie bolo moje prekvapenie a ešte lepší výkon presedieť pri tej minikáve hodinu a pol a čumieť do blba. Vyjdem z kaviarne a 1600 bláznov s čelovkami, batohmi a nezmazateľnými úsmevmi stojí už o pol jedenástej večer na hlavnom námestí v Cortina d´Ampezzo. Nervózne prestupujú z nohy na nohu a hlásateľ v dvoch jazykoch hlási každú uplynulú minútu do štartu. Staviam sa vedľa koridoru, k miestu, kde vidím, že je oplotenie prerušené, toto davové šialenstvo nemusím. Ešte znelka od E. Morriconeho, odrátanie posledných desať sekúnd a konečne sú rozzúrení býci vypustení z ohrady.
Nočný beh
Tempo chcem voliť vychádzkové, no tisíce divákov pri úvodnom kilometri trati mi to nedovolia. Ženiem to tak, ako ostatní, no našťastie sa popár minútach cesta dvíha a prví prepaľovači už chytajú astmatické záchvaty. Dnes necítim tú silu a výbušnosť v nohách ako inokedy, ale na to som si už pri nočných štartoch zvykol. Raz a navždy rozkladám paličky a ponáram sa do presne stanoveného tempa. Za necelú polhodinu prebiehame krásne vysvieteným Lago Ghedina, za ktorým začína strmé stúpanie na rovnú magistrálu. Na nej sa už poslušne zaraďujem do mojej výkonnostnej skupiny a pohľadom sa zoznamujem s bežcami, s ktorými pravdepodobne strávim najbližších pár hodín. Rad čeloviek zamnou je nekonečný, ale aj predomnou to statočne svieti, napriek tomu, že odhadujem, že som sa ustálil niekde okolo stého miesta. Prichádza mierne technickejší zbeh okolo Col Rosa, no chalan predomnou to rúbe skala-neskala, koreň-nekoreň, tesne zamnou počujem tiež slušný dupot, tak mi nezostáva nič iné, iba držať tempo s nimi. Mám miernu obavu, či vydrží pravé stehno, ktoré ešte podchvíľou cítim a čo na to povedia kvadricepsy tak o sto kilometrov ďalej, ale momentálne si tú šialenosť celkom užívam. Po zbehu krátka rovinka a zasa mierne stúpanie. Kde nič - tu nič, objaví sa križovanie asfaltovej cesty a na nej uprostred noci odparkované desiatky aut a povzbudzujúci dav ľudí. O pár metrov ďalej sa ponárame opäť do čiernej tmy a totálneho ticha. Netrvá to však dlho a dobiehame na 17-ty kilometer, kde je prvá občerstvovacia stanica Ospitale. Dopĺňam vodu a mažem ďalej. Beží sa mi skvele, akurát z toho moc nemám, keďže je totálne čierna (aj keď jasná) noc. Môžem sa len domnievať, že som niekde za hrebeňom Pomagagnon a pomaly stúpam príjemnou makadamovou cestou smerom ku Cristallu. Nad sebou v diaľke vidím len jasné oranžové svetlo a mňa fascinuje predstava, ako vysoko ešte budem musieť vystúpiť.
Makačka po ceste
Z tohto polobehu – polopochodu sa pomaly stáva rutina a svetlo nie a nie sa priblížiť. Až po hodine cesty sa dostávam na planinu Val Padeón a ja zisťujem, že som celý čas hypnotizoval nejaký Mars, Venušu, alebo čo za potvoru. Zasmejem sa v duchu (alebo možno aj nahlas) a zahájim prudké klesanie na Passo Tre Croci. Terén je tu však prívetivý, môžem to konečne napáliť, tak ako ma to baví. Tak nejak mám v hlave zafixované, že z Tre Croci bude siahodlhé stúpanie až na chatu Auronzo, no opak bol pravdou. Prepadám sa stále hlbšie a hlbšie, až z toho začínam mať strach. Prvá príroda volá na 32. kilometri, no hlavu si z toho nerobím, to je predsa ranná klasika. Napriek tomu sa však zdržím viac ako 5 minút a o ďalších 5 dorážam na ďalší checkpoint Federavecchia. Mnohí tu majú už svoj podporný tým, pretekári sa prezliekajú, menia topánky, všeličím sa napchávajú a ja sa nestačím diviť. Skromne si pýtam vodu na umytie rúk, doplním fľaše, zobnem pár kúskov banánu a vyrazím, tento krát už naozaj na najdlhšie stúpanie na trati. Svojich súputníkov som však stratil a zrazu sa ocitám s úplne neznámymi ľuďmi, z ktorých niektorí dokonca medzi sebou konverzujú. Tak to nie, to je znamenie, že idem pomaly. Zaraďujem druhý rýchlostný stupeň a začínam predbiehať. Neskutočné, koľko pretekárov ma dokázalo predbehnúť na tej jednej krátkej pauze. Celých 10 kilometrov mi trvá, kým zbadám prvé známe vesty, batohy, podkolienky, klobúky. Práve začína perfektný technický singláč v lese, na ktorom sa chytám bláznivej talianskej dvojice a predbiehame tak spolu možno aj dvadsiatich pretekárov. Tempo je na mňa trochu prirýchle, stále lavírujem medzi pošmyknutím sa a zakopnutím, ale aspoň niečo na osvieženie. Výbeh je priam rozprávkový, z hustého lesa priamo do otvoreného priestoru nádherného jazera Misurina.
Tre Cime di Lavaredo pri svitaní
Ešte obeh jazera a po pár križovaniach s asfaltovou platenou cestou, začína chodník výrazne stúpať. Všetci pokorne prechádzame do chôdze. Začínam zaspávať. Tak toto som ešte nezažil. Práve svitá a v rannom slnku prvýkrát uvidím chatu Auronzo, na ktorej je ďalšia občerstvovačka. Bože tá je ďaleko. Blížime sa k 2500 m.n.m., vonku sú mínus dva stupňe a fúka vietor, ktorý bez problémov odveje sopel do 5-metrovej vzdialenosti. Vynikajúci spôsob ako sa prebrať z mrákot. V priebehu desiatich minút vyzerá každý na chodníku ako robocop, ledva sa dotackáme do stanu. Tam, ako na povel, všetci vyťahujeme oblečenie a popritom sŕkame teplú polievku. Keď mám na sebe komplet celú povinnú výbavu, vyrážam na okruh okolo Tre Cime di Lavaredo. Paličky mám síce v rukách, no tie sú také skrehnuté, že si stále musím kontrolovať, či som nejakú nepustil na zem. Ak mi ešte niekto bude tvrdiť, že karbón nestudí, tak ho strčím do mrazničky s mojimi palicami. Slnko už je vyššie a ako na potvoru o pár stoviek metrov zachádzam do závetria, takže začína byť teplo. Tak pre zmenu vyzliekačka, no žiadna ľútosť, pretože tých pohľadov sa neviem nabažiť. Dokonca fotím, čo moc vo zvyku nemám, ale toto musím.
S kompletnou povinnou výbavou na sebe
Zbeh do údolia je pre mňa problematický, nakoľko je dosť technický a ja ako malokarpatský chlapec, čo si váži život, to mám v týchto horách pomerne ťažké. Neskôr sa zložitý terén mení na štrkovú cestu, tak sa dá rozbehnúť. Po dosiahnutí najnižšieho bodu sa začína tiahle stúpanie, ktoré nemá konca-kraja. Takéto stúpania mám vcelku rád, no teraz ma všetci predbiehajú a ja tuším nejakú zradu. Za každou zatáčkou čakám vytúžený stan, až sa ho niekde na 67. kilometri konečne dočkám. Prichádzam pred ôsmou ráno a napriek tomu, že som kamarátom povedal, že tam budem okolo deviatej, našťastie mi neverili a prišli skôr. Zvítam sa s nimi, ponadávam na kosu a idem si prehodiť jedlo a jonťák z dropbagu. Niečo zobnem z kŕmitka, ale nemám moc chuť. Dropbag hodím do pripraveného kamióna a čudujem sa, ako ich tam je ešte málo. Rozlúčim sa s kámošmi so slovami, že teraz to už pôjde pomalšie a vyrazím na druhú časť.
Ešte stále s úsmevom
Tá začína po prechode asfaltky slušným kopcom, kde mi po pár minútach začína celkom seriózna kríza. Prechádzam do chôdze, neskôr do pomalej chôdze a ja viem, že som málo jedol. Nestresujem, dopĺňam čo sa dá a po dosť dlhej dobe prichádzam na nádhernú plošinu Lerósa. Dolu kopcom znova pekná štrková cesta, takže sa dá konečne trochu rozbehnúť. Ani sa nenazdám, dobieham na veľkú lúku, kde sa nachádza ďalší checkpoint Malga Ra Stua. Táto oblasť akoby neležala v Dolomitoch, pripomína mi skôr Nízke Tatry alebo Veľkú Fatru. Objavujem tu kandizované ovocie v plastových pohároch, dávkované tak akurát „na jeden lup“, tak ich lupnem hneď asi šesť. Prvýkrát si pýtam kolu, lebo cítim nejaké čudné pochody. Zjem chlieb s olivovým olejom, pár kúskov syra, banán so soľou a veľa pomarančov a rozbehnem sa dolu kopcom v ústrety údoliu smrti Dolomitov.
Zbeh po štrkovej ceste
Netuším však čo ma ešte čaká. Po dlhšom zbehu sa ocitám na dne rokliny, z ktorej stúpam náučným chodníkom nevedno kam. Stále očakávam vstup do Val Travenanzes, no ten stále neprichádza. Miesto toho prídem na most Ponte Alto, kde musím zastaviť. Neuveriteľná scenéria, most vo výške snáď 300 metrov nad roklinou a ja sa bojím nahnúť cez okraj. Ohúrený a odhodlaný sa sem niekedy vrátiť a poriadne to tu preskúmať, pokračujem ďalej.
Pohľad z Ponte Alto
Chcem byť pred jedenástou doobeda v Travenanzes, nakoľko sa tu napája kratšia trasa Cortina trail so štartom o 10:00 hod. z Cortiny a kde sú v popredí veľmi známe mená, ktoré chcem vidieť v akcii. Konečne sa dostávam do priestorov, ktoré už dôverne poznám, len neviem, či som to stihol. Ani nie za desať minút počujem za sebou rýchle kroky, hlasné odkašlanie (to aby som uhol) a už sa rútia okolo mňa borci ako Zach Miller alebo Sebastien Chaigneau. Povzbudzujem ich, tlieskam a ani len neskúšam chytiť ich tempo. Zanedlho ma už predbieha stále hustejší zástup čerstvých bežcov. Takmer každý tlieska a povzbudzuje a mne to vlieva novú krv do žíl. Až teraz si uvedomujem, aké bolo dôležité moje povzbudzovanie ultrákov minulý rok, keď som ich na týchto istých miestach predbiehal a už vyzerali že melú z posledného.
Preskakovanie potoka
Tento rok sa preskakuje cez potok iba raz, to, či sa namočím alebo nie, už neriešim. Neskutočne dlhé stúpanie nemá konca a mne pomaly začína liezť na nervy to neustále uhýbanie rýchlejším päťdesiatkárom.
Val di Travenanzez
Pri prameni v dvoch tretinách údolia je už slušná tlačenka, ukradnem si aspoň tri deci vody, zjem tyčinku a pokračujem do najstrmšej časti. Po ďalšej hodine konečne sedlo Col dei Bos vo výške cez 2300 metrov a už sa teším ako rozhýbem ubolené kosti smerom dolu. Veruže som už aj zabudol, ako vyzerá beh. Po pár bolestivých metroch sa stroj rozbieha a ja zasa začínam predbiehať celý ten dlhočízny rad.
Na Col Galina, kde je velký kontrolný bod a kde ma čaká aj kamarát dobieham 13:30 hod. a kamarát mi vraví, že tu na mňa čaká už 4 hodiny. Vraj talianom hapruje online systém, tak prišli pre istotu skôr. Uf, to je pekná obeta. Cítim, že musím navštíviť miestnu kadibúdku, od kámoša beriem nové gely a jonťák, do tlačenice na občerstvenie sa ani nejdem pokúšať zapájať. Prehodíme pár slov a ja so skľúčenými pocitmi vyrážam na najväčšiu mordu trasy.
Stúpanie na chatu Averau
Stúpanie na Averau začína paradoxne klesaním po peknom trávnatom chodníku. Na ňom samozrejme určite ako jediný zo štartového poľa zakopávam a predvádzam akrobatické kúsky spojené s dynamickou ukážkou sily v lýtkach po 90 kilometroch, len aby som neskončil v blízkom potoku. Zožnem uznanlivé pohmkávanie, pokriky a dokonca aj potlesk okolobežiacich a ja si vravím, čo ma ešte postretne. Hneď v prvom stúpaní dobieham známeho, ktorý mi oznamuje, že vzhľadom na „prújem“ už len chodí a ja sa mu snažím dodať čo najviac psychických síl. Napijem sa a za dve zákruty to už chytá aj mňa. Kríky. No dobre, aby som úplne nevysmädol, na vrchole si dávam ponúkaný čaj. Desať krokov a zas. Tu už kríky nie sú, takže musím vydržať ďalej. Toto je doslova prúser. Viac tekutín ide zo mňa ako do mňa. Ako-tak zbieham na passo Giau, kde ma na moje prekvapenie nečakajú iba kamaráti, ale aj celá moja rodina. Tak toto naozaj zdvihlo náladu o 100 percent. Zatiaľ čo som mal poslednú hodinu myšlienky iba na ukončenie, teraz sú presne opačné. Pokúšam sa upokojiť kolou, niečo zjem, ale podľa okamžitých zvukov z brucha viem, že problém sa prehlbuje. Nemôžem nič jesť ani piť a ešte mám pred sebou takmer 20 kilometrov. To je na mašľu. Navyše teraz prichádza nechutné stúpanie, v ktorom som minulý rok kŕčoval. Hádžem do seba soľné tabletky, kofeín, a pokračujem ďalej. Kŕče teraz sú takisto, no nie v nohách. Predbieha ma mnoho slovákov a čechov, každý sa prihovorí. To je príjemné, každého sa snažím povzbudiť, no už musím vyzerať biedne. Zastávky na vyprázdnenie už ani nepočítam, je to boj s veternými mlynmi. Viem, že piť musím, no vždy keď sa napijem, je to tá istá pieseň. Už ma to fakt nebaví. Je zo mňa v podstate iba prietokový ohrievač, toto je dokonalé vyčistenie čreva. Na rovnej pláni, po ktorej sa dá bežať na mäkkom podklade sa ja súkam rýchlosťou 10 min/km. Dolu kopcom ešte horšie. Tam sa kŕče ešte stupňujú. Najhoršie je, že posledných desať kilometrov je len dolu kopcom. Tisícdvestometrový zošup do Cortiny.
Už to ide veľmi ťažko
Po príchode na poslednú občerstvovačku moja prvá otázka smeruje na organizátorov, kde je WC. Posielajú ma zozadu chaty, kde je jeden turecký záchod. Hahaha, po 110 km v nohách je toto naozaj kanadský žartík. Znovu to skúšam s kolou, dokonca vareným zemiakom, ktorý je v ponuke, ale už teraz viem, že je to zbytočné. Po desiatich minútach sa mi to potvrdzuje. Toto bude dlhá cesta. Ach, keď si spomeniem, ako som tu minulý rok upaľoval. Tak ako desiatky bežcov dnes, čo ma tu obiehajú. Takmer každý ma povzbudzuje, ja už nevládzem ani prepínať reč, tak každému odpovedám po slovensky. Nech sa naučia. Tempo 14 až 20 minút na kilometer dolu kopcom sa naozaj už trailovým behaním nazvať nedá. Toto je tá pravá skúška morálu, toto je ultra. Tá bezmocnosť, keď cítim, že nohy vládzu, nič ma extra nebolí a ja aj tak stále neviem, či sa vôbec doplazím do cieľa. Už vidím kostol, pi ktorom je cieľová páska, je tak blízko a predsa tak ďaleko. Toto mi bude trvať ešte dve hodiny trápenia. Dehydratáciu cítim v každom kúsku svojho tela, snažím sa sústrediť na to, aby som vedel rozoznať, kedy sa začnem motať. Vtedy si sadnem, zavolám a celé to ukončím. Našťastie po dlhých desiatkach minút vychádzam z lesa a do cieľa to mám už len dva kilometre. Posielam SMS, že už by som to snáď aj mohol dať. Na asfaltke sa ma snažia povzbudiť predbiehajúci bežci, nech sa ich chytím, ja sa na nich len s hysterickým úsmevom pozriem. Pri vstupe na cieľového koridoru ma čaká celá rodina, ktorá si vyrobila dokonca transparent. Tak toto sú zážitky. So slzami v očiach beriem obe dcéry za ruky a posledných dvesto metrov bežíme do cieľa. Môj najdlhší beh od Col Galina (94. km). Teraz už naozaj vyčerpaný sadám na prvú lavičku, vypijem pridelenú minerálku a idem rovno do auta. Ďakujem celej rodine aj kamarátom, že mali so mnou toľko trpezlivosti a ospravedlňujem sa im za problémy. Že strávim takmer 21 hodín na trati som si po pravde nemyslel, ale tým, že som to v takom stave dokončil sa cítim šťastnejšie akoby som predbehol Haydena Hawksa.
Najkrajšie prekvapenie v cieli
Viem, je to dlhý článok, ale verte že nie tak, ako samotný beh a všetky tie myšlienky, ktoré víria počas neho bežcovi v hlave. Tieto preteky sa odohrávajú v krásnom prostredí, medzi žičlivými ľuďmi, v peknej atmosfére, no všetko toto som už zažil. Tento krát si z nich odnášam najmä ďalšiu úroveň sebapoznania, čo je pre mňa to najdôležitejšie.
