I feel Slovenia

Prvý prázdninový víkend sa v slovinskom Tolmine koná veľký outdoorový sviatok. Keďže Tolmin je mesto ležiace na ikonickej rieke Soča a obklopené veľkolepými horami, celý víkend sa musí niesť v duchu rieka a hory. Nejde teda len o behanie či nordic-walking po horách. Organizujú sa preteky horských bicyklov, všakovakých plavidiel na rieke, hendikepovaných športovcov, paraglajdistov a aj cestných bicyklov na 8 km trati s 880 m stúpaním (už chápem prečo slovinci v cyklistike v kopcoch všetkých drvia). Je to fakt veľká akcia, veď iba na bežeckých tratiach sa dohromady zúčastní cez 2000 ľudí.

Vďaka o.z. Slovak ultra trail sa mi podarilo získať registráciu na preteky s názvom „I feel Slovenia“ s parametrami 52 km a 2400 m prevýšenia. Okrem toho sa organizujú ešte vzdialenosti 10, 15, 25 a 35 km. Všetky trasy sa prelínajú a majú mnoho spoločných úsekov, avšak každá je iná, takže najviac som zvedavý na to, ako to organizátori dokážu ukočírovať.  

V piatok decká vyberajú v škole vysvedčenia a rovno ich nakladáme do auta a fičíme na 550 km dlhú trasu do Mostu na Soči, kde máme ubytovanie na celý týždeň. Už si našťastie zvykli, že dovolenky sa u nás plánujú podľa toho, kde som registrovaný na preteky J. Po ceste sa zastavujeme vyzdvihnúť štartovné číslo, kde už teraz je viditeľná grandióznosť celej akcie. Predpoveď na ráno a celé doobedie zatiaľ udáva dážď, čo mne vyhovuje, takže sa na zajtra vcelku teším. Hlavne že nebude teplo a dusno.

Štart je o 6:30 ráno, takže budíček neúprosne zvoní už o štvrtej. Pozriem von a na moje potešenie leje ako z krhly, takže obliekam tričko do dažďa, povinná bunda zatiaľ ide do vesty a pomaly sa presúvam 5 km popri rieke Soča do Tolminu na štart. Aspoň sa trocha rozhýbem. Na štarte to po mojom príchode už celkom žije, nenápadne obzerám súperov, každý z nich vyzerá, že minulý rok vyhral UTMB. Prestáva pršať a začína byť vcelku dusno. Trochu ľutujem, že som si neobliekol normálne letné tričko, ale mal som fakt veľký rešpekt pred horami, ktoré ma čakajú.

Štart, ako každý iný, asi 20 členné čelo to rozbehne ako hladkú desiatku. Na to už som zvyknutý a keďže je už teraz relatívne teplo a dusno, nenechám sa uvariť a idem si svojim tempom. Netrvá to dlho a začíname stúpať do prvého kopca – Senica. Stúpanie fakt výživné, okamžite prechádzam do chôdze, niekde to ide dokonca až do 4x4. No dobre, vravím si, chceli nás na začiatku trochu šoknúť. Neustále sa doťahujem s jednou útlou žienkou, ona mňa predbehne do kopca a ja ju zas z kopca. Darmo, tie kilogramy smerom dolu pomáhajú J. Ide jej to ale fakt skvele, až neskôr sa dozvedám, že to bola Anna Szöcs z Maďarska. V cieli mi naložila 20 minút.

Dostávam sa na krásnu vyhliadkovú plošinu, odkiaľ je vidno veľký kus rieky a „zafajčené„ hory. Teraz nasleduje brutálny zbeh do Mostu na Soči. Stehná trochu protestujú, podrážky na mokrom vápenci a koreňoch nedržia, každý druhý krok idem šmykom. Bolo to len nejakých 400 metrov dolu, ale rozbitý som z toho, ako keby som zbehol z Gerlachu.

Most na Soči

Prebieham okolo „môjho domu“, kde to ešte všetko sladko spí, prvá občerstvovačka a ide sa na rovinu pri rieke. Čo ja viem? Tak to bolo na tom miniatúrnom profile. No v mierke 1:1 to vyzerá trochu inak. Slečna na ceste nás po kilometri odkláňa do ďalšej 4x4 vložky, našťastie nie až tak dlhej, ako bola tá prvá. Už začínam tú Sloveniu feelovať viac ako som chcel. Prechádzam cez nejaké polojaskyne, polobunkre z prvej svetovej vojny. Niekde je to súce aj na čelovku, ale idem za zvukom bežca predo mnou.

Na vrchole zrazu nezvykle veľa ľudí, zisťujem, že tu sa spájame s ďalšou trasou. Zbeh je tu pre zmenu blatistý a keďže sa mi nechce brzdiť, za každým strednotratiarom, ktorého chcem obehnúť hlasno funím, aby pochopil, že ja nezastavujem. „Když funí, tak zuří“ (Dívka na koštěti).

Už je vcelku príšerne dusno a odzrkadľuje sa to na mojej spotrebe vody. Našťastie občerstvovačky sú tak nahusto, že mi väčšinou stačí nabrať jednu fľašu. Až na tú, kde začína najdlhšie 1100 metrové stúpanie na Mt. Pretovič. Tam treba nabrať dve fľaše. Pridávam sa k trom chalanom, ktorí vyzerajú podobne biedne ako ja a ideme si svojim tempom na siahodlhé stúpanie. Avšak akonáhle začneme naberať výšku, začína sa ochladzovať a mňa akoby živou vodou poliali. Spolubežcov nechávam za sebou a vychutnávam si „runners high“ v nádhernej prírode plnej vodopádov, roklín a skál. Krajina sa začína meniť, konečne to tu vyzerá ako v Alpách. Presne keď mi dochádza voda sa objavuje asfaltka a na nej stánok s checkpointom. Pri dopĺňaní sa pýtam, či je to ešte veľa UP? Nieeeee, nieeee - znie odpoveď. „Už len kúsok a si na planine“. Tam má byť ďalšie kŕmitko.

Paráda, dopĺňam teda fľašu, moc sa nezdržiavam a valím ďalej. No... valím. Nejako sa to zasa naklonilo, tak si vravím, že toto je asi teda grande finále na ten kopec. Keď ale grande finálujem už v dvadsiatej zákrute, korenisto v duchu spomínam osadenstvo predošlej kontroly. Nakoniec to bolo cez 400 výškových metrov a necelé tri kilometre. Ale dočkal som sa. Keďže meteorológom zasa raz predpoveď „vyšla“, vôbec nepršalo a nebolo už ani moc zamračené, mal som aj krásne výhľady. Naozaj raj. Na zbeh som sa vcelku tešil, no zasa zrada mierky profilu. To čo sa nastúpalo, sa má aj klesnúť, ale na polovičnej dĺžke. Terén klasický, ešte že som čo-to nabehal dolu pod lanovkou na Kamzíku, inak sa tam mocem ešte teraz. Vďaka výraznému brzdeniu a neustálemu vyrovnávaniu sklonu sú moje stabilizátory súce na odpis. Stehná odišli preč už dávnejšie. Fakt to bolí. Nepamätám si, dokonca ani pri dlhších behoch, kedy som si tak veľmi prial, aby to klesanie už skončilo.

Ale tak ako všetko, aj toto má svoj koniec a konečne sa terén narovnáva a dostávam sa na asfalt vedúci do Tolminu. Sklon je už v pohode, pre zmenu ma teraz ničí teplo. Tam, kde sa križujú, spájajú, alebo oddeľujú trasy rôznych pretekov, stojí človek, alebo je to veľmi prehľadne vyznačené, takže moje obavy boli neopodstatnené. Napĺňajú sa však iné. Po prebehnutí ďalšou kontrolou, kde stojí veselý pánko a všetkých rad radom strieka zo záhradnej hadice, vbieham na chodník vedúci do Tolminského koryta. V podstate najväčšia atrakcia v okolí - rieka Tolminka sa tu vryla do hory a vytvorila nespočet kaskád a vodopádov. Znamená to ale aj nespočet turistov. Pri vstupe stojí člen horskej služby a toho, kto má číslo, púšťa dnu okolo turniketu (inak sa platí vstupné). Prostredie je to naozaj úchvatné, no neviem, či práve vhodné na preteky. Asi som ešte nikdy nevyslovil toľko „sorry“ a „thank you“, ako teraz. Čerešničkou je lanový most, na ktorom sa zasekli dve turistky (pretože sa dosť logicky – ako lanový most – hýbe) a teraz stojí 20 ľudí na jednej a 20 ľudí na druhej strane. Na toto nervy nemám. Na drzovku vbieham na most a za výdatného kvílenia oných dvoch turistiek prebehnem na druhý breh. Tam sa nejako neviem zorientovať kadiaľ ďalej, až uvidím takmer kolmo nad sebou dvoch bežcov z kratšej trate, ako sa šplhajú po nejakom lane. Paráda, ďalšie 4x4. Hodnotím to tak, že tu sa buď beží rovno pri rieke, alebo potom už len Sidorovo. Chápem, že cieľom je aj ukázať miestne skvosty, ale Tolminské korytá si naozaj mohli odpustiť, keďže tadiaľ iba prebehnem, aj tak z toho nič nemám, vynahrádzam si to neskôr výletom s celou rodinou a s kvetnatým pindaním mojich dvoch dcér (je tam fakt dosť schodov).

Tolminské korytá (a milión turistov)

Vyliezam na cestu a teraz je to už naozaj iba dole do mesta. Na hodinkách mám už 48 km a keďže v propozíciách bolo, že to má 49,8 km, tak sa teším, že to hravo dám pod 6 hodín, čo bol môj optimistický cieľ. 49 km a Tolmin stále niekde v hĺbke, už sa mi to nezdá. 50 km a ešte sa objavujú iba nejaké záhradky či čo, začínam frflať. 51 km a prichádzam k rieke, odkiaľ viem, že to je do cieľa ešte vcelku ďaleko. Čas na hodinách už prekročil 5:50, tak to bude tesné. Prichádzam k miestu, na ktoré som sa veľmi tešil. Tu sa človek musí rozhodnúť, či pribehne do cieľa brodom cez rieku Tolminku, alebo okľukou po moste. Tie vysmiate tváre bežcov čvachtajúcich sa po členky vo vode na fotkách z predchádzajúcich ročníkov ma už doma presvedčili, že pôjdem cez brod. Hmmmm.. ale predchádzajúce dni vcelku pršalo, pako že? Nad lanom natiahnutým medzi brehmi si poviem svoje hrdé „pch“ a za tri sekundy ho už kŕčovito držím, lebo voda mi siaha pod pazuchy. Tak toto je kráľovský brod, ale musím uznať, že ma tá 9 stupňová voda vcelku naendorfínovala. Cieľový oblúk je pár metrov od brehu a hodinky sa zastavujú na 5:57. Uf. 13. miesto, 5. medzi starším dorastom, som šťastný ako blcha. Keďže to bol z veľkej časti pre mňa zle behateľný terén a počasie bolo nakoniec tiež proti, viem, že je to maximum, čo v momentálnej kondícií dokážem a to je to hlavné.

Vyliezanie z brodu

Vďaka SUT za možnosť zasa sa raz zúčastniť veľkolepej akcie svetového formátu, organizátori naozaj všetko zvládli na jednotku a ruku v ruke s nádherným prostredím (Slovinsko nikdy nesklame) je to podujatie, ktoré sa naozaj oplatí navštíviť.