Hriňovská stovka

114 km / 4700 m

  foto Monika Dratwa

Na koniec leta sa vždy celkom teším, keďže sa už postupne ochladzuje a začínam sa vcelku komfortne cítiť aj na pretekoch. Začiatok septembra sa teda vždy niesol v znamení niečoho väčšieho. Najskôr to bývala ikonická Ponitrianska stovka, neskôr, po jej zrušení som si vždy pohľadal niečo v zahraničí. A tento rok, sa po presunutí zo skorého letného termínu na septembrový, konala Hriňovská stovka, na ktorú som sa chcel už dávnejšie pozrieť, keďže som  v týchto končinách behal veľmi málo. Konkrétne 0 km. Prihlásil som sa na ňu teda, u mňa dosť nezvyčajne, už na jar.

Síce september, ale pri pohľade na Aladina (SHMÚ) začínam oceňovať, že som ešte pred pár dňami pobehoval po tureckých kopcoch v 30-stupňových teplotách. Adaptácia ako má byť. Noc z piatku na sobotu mám rezervovanú v miestom penzióne, no a zo soboty na nedeľu – to sa ešte uvidí. Mám aj spacák, takže pohoda. Cestu do Hriňovej spájam s príjemným pokecom s Peťom C., ktorý ma odvezie až po ubytovanie. Nasleduje fakt bohovská zmrzlina, stretnutie s mnohými známymi, prezentácia, kontrola povinnej výbavy (ktorá je až neobvykle strohá) a dobrá pizza v centre. Spať chcem ísť čo najskôr, keďže štart je už o šiestej, budík preto nastavujem na pol piatu. Už po ceste z reštaurácie cítim, že ma prepadáva moja stará známa migréna, no na izbe zisťujem, že tabletky na bolesť hlavy, ktoré väčšinou balím ako prvé, tentokrát zostali doma. No skúste zohnať o ôsmej večer v Hriňovej nejaké lieky. Smola. Optimisticky si líham do postele a vytrvalo čumím do plafónu a nadávam si. Okolo druhej v noci sa mi ale podarí aspoň na chvíľu zaspať. Budím sa ešte pred budíkom, so stále silnou bolesťou hlavy a premietam si myšlienky, že s týmto sa mi neoplatí ani nastupovať na štart. Normálne ma motá. Dám si aspoň raňajky – polovičku tyčinky a nemenovaný rakúsky energetický nápoj. Do 10 minút je bolesť úplne preč a nálada otočená o 180 stupňov. Žasnem nad tým, akú čarovnú chémiu použili naši susedia do tej malinovky, ale robia to dobre.

Predpoveď na dnes má jednu veľkú výhodu – nie je treba dlho dumať, čo si obliecť. Celý deň a kľudne aj noc strávim v krátkych rukávoch, akurát do vesty balím bundu, ktorú do hôr beriem vždy, bez ohľadu na počasie. Na štarte už poskakuje stovka nadšencov a o chvíľu aj ja s nimi. Po krátkom výklade trate už zaznejú krásne tóny fujary do ticha prebúdzajúceho sa mesta. Fakt  to má svoje čaro a som veľmi rád, že Rado si vymyslel takýto ikonický štart pretekov.

Štart a klasika – prvé dva kilometre po asfalte cez mesto, akoby sme išli bežať 5 km. No nástup na zjazdovku nás čoskoro zabrzdí a už sa ide v pokornom vláčiku pekne-krásne chôdzou J. Hore fotografka ukrytá v tráve, odchytáva ufučané spotené, ale šťastné ksichty. Strmina na Košútku našťastie netrvá dlho a terén sa zvoľňuje tak, že sa dá komfortne bežať. 

  Stúpanie na Košútku (foto Monika Dratwa)

Prvá občerstvovačka po 10 kilometroch je už vcelku dobre zásobená. Nikto predo mnou síce nezastavil, lebo veď pretekáme, ale ja sa dnes neponáhľam, tak zastavujem na kus reči a banán. Odtiaľto sa začínajú otvárať dych berúce výhľady, prakticky až po cieľ. Fakt to stojí za to, raz za čas zodvihnúť pohľad spod nôh a poriadne sa poobzerať, i keď to stojí vždy pár sekúnd spomalenia. Na niektorých miestach sa prichytím, že nahlas ujúkam, ešteže sme už tak rozťahaní, že ma nik nepočuje.

Pred obcou Látky musíme prebehnúť okolo obrovského JRD, alebo teda, ako sa to teraz volá, farmy (?) a ja zrovna vychytám čas, kedy vyháňajú asi 1200 kráv na pašu. Kravy sú vo všeobecnosti v pohode, ale keď sa presne oproti mne vyrúti toľko ton, zodvihne to mračno prachu, dupot ako keď sa rozbehnú byvoly v Afrike, rešpekt je tu riadny. Prechádzam do kroku, lebo sú s nimi aj pastierke psy. Našťastie je predo mnou malý domček (asi trafostanica), za ktorý pastierske psy žiadnu kravu nepustia. Tak ich obehnem poza ten domček, na čo mi pani na konci stáda ukáže oba palce hore, že vraj super zvládnuté :).

  Jedna z mnohých diaľnic (foto R. Pouš)

O chvíľu pribieham na tajnú kontrolu, o ktorej si myslím, že to je oficiálna druhá kontrola, tak si naberám vodu. O ďalšie dva kilometre dobieham na pravú oficiálnu kontrolu, kde mám teda čas si aspoň trochu pokecať, keďže sa tu zišlo skoro celé osadenstvo grémia Slovak ultra trailu. V dobrej nálade vybieham v ústrety najvyššiemu bodu celej stovky. Stúpanie je príjemné, okrem toho často preložené rovinkou, či dokonca miernym klesaním, takže si vychutnávam výhľady, v istých chvíľach zazriem dokonca Gerlachovský štít. Netušil som, že odtiaľto je vidieť Vysoké Tatry. Paráda. Kochám sa až príliš, preto si pri kríži na Drahovej nevšímam odbočku a preberám sa až v zbehu, keď mi na ruke hodinky vrnia, že som vraj mimo trasy. Aha, tak späť. Pri ohradníku sa napájam na trasu a spolu s ďalším bežcom sa na ďalších stovkách metroch navzájom navigujeme, lebo tu je to trochu zložitejšie. Netrvá to však dlho a vybiehame opäť na „diaľnicu“ v podobe poľnej prašnej cesty. V konverzácii konštatujeme, že vždy si tak pekne poumývame tenisky v rose a následne vbehneme do 5 centimetrového prachu. Kľúčové bude teda, mať po ceste na poslednom úseku do Hriňovej rosu. Zbeh do Havrilova úplne netriafame, ale mýlime sa len o pár desiatok metrov. Na checkpointe je výborná nálada, mám podozrenie, že chlapi tam vzadu za stanom majú pootvárané aj iné šmakocinky, aké nám ponúkajú.

Prebeh cez potok a znova stúpanie, tentokrát dlhšie a v záverečnom úseku najmä strmšie, konečne oceňujem, že som si zobral paličky, i keď som s nimi trénoval minimálne. Vau, vrchol na Slopove s rozhľadňou a pohľad dolu, to fakt zoberie dych. 

  Slopovo s rozhľadňou (foto SUT)

Už vidím Kokavu nad Rimavicou, v ktorej je veľká občerstvovačka s dropbagmi. No z tohto pohľadu je mi jasné, čo ma čaká. Obec je totiž veľmi blízko, ale zároveň veľmi hlboko. Pokiaľ Rado nevymyslel nejakú zázračnú slučku, tak to bude bolieť. A znova oceňujem paličky, ktoré výrazne uberajú z utrpenia predných stehien. Toto klesanie, zdá sa mi nekonečné. Ešte vedie aj cez nejaký divný rigol, od ktorého sa musím držať príliš na boku a na ostružinách si natrhnem tričko. Moje obľúbené z Afriky. No nič, budem sa tam musieť vrátiť po ďalšie.

  Drop do Kokavy

V Kokave ďalšie známe tváre, dokonca hneď po dobehu kontrola povinnej výbavy a švédske stoly. Stále vravím, že tento SUŤácky servis je TOP svetová trieda. Cestoviny s tuniakom. Tak toto som ešte neskúsil, idem do toho. Dobrovoľník mi dokonca našiel môj dropbag a podáva mi ho, ako nejakému eliťákovi, haha. Z neho aj tak využijem iba energeťák a pár tyčiniek, ktoré si vopchám do kapsy. Cestoviny zapíjam nealko pivom, ktoré ma zachraňuje pred črevnými problémami už od Havrilova. Napriek tomu, idú do mňa dosť pomaly, takže tu strávim celkovo 15 minút. No a čo, veď nie sme na pretekoch? Rozbeh je vcelku pomalý, predsa len si ten tuniak musí trochu sadnúť.

Priznám sa, ďalšia časť cesty sa mi tak nejako zliala dokopy, nakoľko som už za Kokavou prepol na automat a vnímam len prach pod nohami a tú neskutočnú krajinu. Fascinuje ma, že vždy keď sa vydriapem na nejaký vrchol a nie je už kam vyššie ísť, miestni si to nazvú  nejaká (dosaď prívlastok) „jama“. Kde je tu kurnik jama? Pri tretej jame sa už usmievam, je to vcelku sympatické. Z letargie ma vytrhne dobrovoľníčka v Ďubákove, ktorá sa ma pýta, či to tričko mám z Afriky, lebo pozná znak pretekov UTCT. Fíha, toto som nečakal.

Keďže nejakú tú dobu bežím s Rišom P., ten mi vraví, že do Málinca je to čo by kameňom dohodil a stále iba z kopca. Ešteže sa z toho Ďubákova vybieha do kopca že? A ten nie a nie končiť. Opäť prepínam na automat. Z bezodnej černoty myšlienok ma dostáva iba iba rúra, z ktorej vyteká studený potok a z ktorej si podľa mňa úplne každý spravil minisprchu. 

  Záchranná rúra (foto R. Pouš)

Stúpanie je strmšie a dlhšie, než by som si ja predstavoval „brdok“, ktorý mi Rišo opisoval, no ale dobre. Na vrcholovom hrebienku samota a pred ňou prízrak – chlapec (asi 8 ročný) s rozloženým stolíkom, pohármi, džbánom vody a pýta sa ma, či chcem vodu so sirupom alebo bez. Trvá mi, než si uvedomím, že to je realita a aj keď nie som smädný, vidím, že ho veľmi poteším, keď si nalejem do pohára trochu vody a poďakujem. Na týchto akciách naozaj zažiješ to, čo nikde na svete.

    Málinec (foto osadenstvo kontroly)

Nakoniec sa klesania dočkám a stretávam na občerstvovačke Paťa H. Už sa smejeme na tom, ako sa na každom checkpointe míňame. Ja ale viem, že toto je posledný, nakoľko ho poznám, že po ochladení zaraďuje druhú kozmickú rýchlosť. No a navyše to osadenstvo. S vďakou prijímam parádnu polievku, ktorá je však príliš horúca, tak do nej prilievam nealko pivo. Obohacujem tak prítomných o nové poznatky z gastroultra sektoru.

 Chuťovka  (foto osadenstvo kontroly)

 Keď sa už ale debata strháva (ako v podstate každá) na fekálne a obdobné vtipy, opúšťam túto chásku, ale fakt v dobrej nálade. 

  Vtipy začínajú byť hustejšie (foto osadenstvo kontroly)

Úsmev na perách mi zamrzne hneď potom, ako mi skríži cestu statný vlčiak, ktorý už z diaľky na mňa šteká (nenamýšľam si, široko-ďaleko mimo mňa nikoho, takže evidentne to bolo na mňa). Zastavujem, pozorujem ho a rozmýšľam ako ďalej. Sme ako dvaja kovboji na prérii. Kto bude rýchlejší? No odpoveď mi je jasná, preto skúšam lesť. Nenápadne uhnem za podlhovasté malinčie, ktoré rastie popri ceste, čo vlčiak jednoznačne vyhodnocuje ako výzvu. Takisto skáče na pole vedľa cesty a rozbieha sa mi v ústrety. Skôr, než to však dokáže, ja prebieham späť na cestu a prebehnem na horný koniec malinčia. To on je už na tom dolnom a keďže ma videl, ako prebieham, tak prebehne aj on na cestu. Ha. Ale toto som ja už očakával a tak som na hornom konci zároveň prebehol zasa na pole. Ak by nás niekto filmoval, kľudne by to mohol použiť ako alternatívnu scénu z filmu Pelíšky, keď Donutil naháňa svojho syna okolo auta. Vlčiakove IQ pohľadom na prázdnu cestu práve dosiahlo svoj potenciál. Tak sa v kľude odobral po ceste dolu a ja zasa hore do lesa. Po cca 10 minútach stúpania ho počujem znovu štekať. Krásny spôsob ako zistiť, ako ďaleko za mnou je ďalší bežec.

  Toto som mal v Málinci brať ako jasné varovanie (foto osadenstvo kontroly - ja som fotiť nemohol, vidieť v odraze že tlačím polievku :))))

Psia etuda tu ale nekončí. Bežím po príjemnom klesaní, smer Dobroč, kde by mala byť ďalšia kontrola a už sa na ňu fakt teším, lebo som nejaký vyschnutý. Vbieham do dediny a srdce mi poskočí, hneď však zistím, že to ešte nie Dobroč, ale Kotmanová, ktorá s ňou susedí. V poho, veď ňou prebehnem, rozmýšľam, aká asi bude dlhá, keď tu zrazu za mnou počujem charakteristický zvuk pazúrov na asfalte. Moje Tureckom* vycibrené uši vyhodnotia hrozbu najvyššieho stupňa a tak hádžem otočku o 180 stupňov. Havčiak, mne neznámeho stredného plemena, zisťuje, že už o ňom viem, tak spúšťa aj hlasový prejav a vypadá, že naňho neplatí nejaké zastavenie, je rozhodnutý hrýzť. Inštinktívne nastavujem paličku, trochu ho ňou „pohladkám“ po chrbte, na čo zasa on hádže 180 otočku a trieli odkiaľ prišiel. Uf. A človek sa tu má báť medveďov.

V Dobroči nafukovacie hrady, živá muzika, klobásy, pivo, kofola, cigánska... Aha tááák, tieto naše občerstvovačky sú tak úžasné, že som sa skoro zmýlil, toto boli dni obce Dobroč a naša kontrola bola priamo oproti.  Vyhodnocujem ju ako dôstojnú konkurenciu obecnej akcie, trochu pokecám s ďalším super osadenstvom a hlásia mi, že som šiesty. No OK, tak už si to pokúsim udržať, aj keď prisámbohu dnes som nechcel pretekať.

 Niekde na ceste :) (foto Monika Dratwa)

Tak nejak mám v hlave zafixované, že na poslednú kontrolu je to 10 kilometrov a teda asi hodinu. No jasné, akurát tak ráno do práce na hrádzi. Pri stúpaní na ďalší kopec stíham posledné lúče slnka a je to naozaj pohľad. Mať tak lepší foťák na mobile, aj by som ho vytiahol. Vyhováram sa. Nechce sa mi. Nasadzujem čelovku, kúsok odo mňa zašuchoce lístie a na cestu vybehne jazvec. Prvýkrát v živote stretávam toto zviera vo voľnej prírode. Pohľadom na mňa zhodnocuje moju aktuálnu kondíciu a tak sa komótnym krokom vydá po ceste predo mnou. Sprevádza ma dobré tri minúty, až ho to omrzí a zabočí do lesa. Medzitým už padla celkom slušná tma, je cítiť že slnko sa točí už niekde nad rovníkom. Svetelný kužeľ čelovky, toto som už fakt dávno nezažil, nejako som zlenivel behať v noci. Výhoda je v tom, že značenie sa zmení z „kde-tu fáborka“ na „letisková pristávacia dráha z odraziek“. Nevýhoda je v tom, že tak nejak začína čas plynúť pomalšie. Už čakám za každou zákrutou kontrolu, no tá neprichádza. Konečne zbadám v diaľke svetielka, pravdepodobne nejaká osada, áno, kontrola musí byť tam. Po kilometri sa stáčam preč od osady a ja sa cítim ako Tom Hanks v Stroskotancovi, keď si ho nevšimla loď. Ešte veľa zákrut prejde a zrazu metrová vatra, pri nej tri prízraky držiac sa okolo ramien mrmlú nejakú melódiu a pozerajú pritom na mňa. Takíto magori môžu byť len od nás, hurá občerstvovačka. Nálada je tu skvelá, povedal by som že až takpovediac psycho. Až sa mi zachcelo skontrolovať tie biele tabletky, čo mali vysypané pre bežcov na tanieriku – že akože magnézium. Ale zasa chápem – na to, aby tu vydržali celú noc a potom ešte aj celý deň, to chce naozaj silnú psychiku.

Ďakujem za pohostenie a klušem po asfaltke smerom k zjazdovke, po ktorej sme ráno štartovali. Príliš sa na ňu neteším, lebo stehná sa už dosť sťažujú na nadčasy, ale nakoniec to nie je také hrozné ako som si predstavoval. Dolu v chate zábava, asi svadba, človek by sa aj pridal, ale cieľ je už iba dva kilometre. Pozriem na hodinky a tam 14:52, skúsim pridať, veď čo ak to nie sú presné dva kiláky a mne sa to podarí dať pod 15 hodín? (Nie že by na tom záležalo, ale to sú už také mentálne minirozhovory v hlave po 14 hodinách behu). Bežím po Hriňovej, podľa mňa som takto rýchlo nešiel ani po štarte (haha klasika, na druhý deň po nahliadnutí do aplikácie som zistil, že to bolo 5:28 tempo), no škola je tak ďaleko, že cieľovú pásku pretínam v čase 15:02. Akurát včas, aby som zatlieskal víťazom, nakoľko práve prebieha vyhlasovanie výsledkov.

Keďže som sa tu rozhodol prespať, mám dosť času na následnú socialzáciu, i keď v tomto prípade je to skôr zombie párty. No pivo a sprcha fakt padnú vhod. Zhruba o polnoci zaľahnem. Spanie v škole som zamietol, príliš teplo, hluk, vydýchaný vzduch. Rozkladám si karimatku a spacák za školou na tráve a pod širákom zaspím ako mimino. Ani ranný autobus by som nebol stihol, keby ma miestna líška neprebudila tým, že sa pokúsila odtiahnuť spacák aj so mnou ktovie kam. Asi som voňal ako vhodná korisť.

Opäť jedna veľmi podarená akcia pod záštitou Slovak ultra trailu, decká, my fakt môžeme byť šťastní ako blchy, že tu máme ľudí ako Rado, Belo, atď.

Vďaka.

  Velebnosti... (foto R. Pouš)

*vysvetlenie – Turecko, inak fantastická krajina na voľný beh a spoznávanie najrôznejších miest, je doslova prešpikované túlavými psami, ktoré si miestni dajako čudne vážia a dokonca ich systematicky kŕmia. Neviem, či to vyplýva z nejakého náboženstva, ako v Indii kravy, alebo čo, ale je to tam fakt premorené. Neexistuje hodinový výbeh kdekoľvek (mesto, hory), kde by nebol nejaký nepríjemný stret s bandou túlavých psov.