Big Bears ultra 60+ (3600 m)
Keďže sa mi toto leto podaril negatívny rekord v počte nabehaných kilometrov (vďaka chorobe, na ktorú som vyfasoval 20-dňové ATB), nesľuboval som si od účasti na Big Bears ultra 60+ žiadnu slávu. Popravde, jediným cieľom bolo vôbec prísť do cieľa a aspoň ako-tak sa nakopnúť do tréningu na jeseň. Splnené do bodky.
Z logistických dôvodov dohadujem cez email možnosť prezentácie až v deň pretekov a tak vyrážam o piatej ráno do Žiliny, kde zachytím orgov v plnom prúde príprav. Je sa na čo pozerať, vidno, že majú skúsenosti aj zo zahraničných podujatí, berú to vo veľkom, žiadna komorná akcia. Cieľové zázemie je situované na Budatínskom hrade a musím priznať, má to svoju atmosféru. Autobusy objednané za účelom prevozu štartujúcich na strednej (mojej) trase sú pristavené včas a tak sa vydávam spolu s desiatkami spolutrpiteľov na 20 minútovú cestu do Strečna. Štart je plánovaný o desiatej a my sme tu už pred deviatou, čo mi príde trochu priskoro, ale následne zisťujem príčinu – každému treba skontrolovať povinnú výbavu a v druhom kole prideliť GPS tracker pre online sledovanie na trase.
Prideľovanie GPS trackerov (foto organizátor)
Po krátkych pokecoch a srandičkách s kamarátmi je tu už odpočítavanie a očakávaný štart. Letíme dolu kopcom, ale fakt iba chvíľku. Po minúte už rozkladám paličky, tep stúpa do mrákav, srandičky už pomaly prechádzajú a striedajú ich pochmúrne myšlienky, že čo tu vlastne robím s tými mojimi odšuchtanými kilometrami na petržalskej hrádzi. Už teraz je teplo, že z každého tečú potoky potu... áno, je síce druhá polovica septembra, ale na dnes hlásia azúro a 26 stupňov. A vychádza im to. Bohužiaľ.
Priznám sa, že táto časť Malej Fatry ma doposiaľ nejako obchádzala (alebo ja ju?), takže je to tu pre mňa všetko nové, no z profilu trate viem, čo ma čaká. Nekonečných 9 km a 1300 m stúpania, ktoré dávam v spoločnosti prostriedku štartového poľa. Neprišiel som dnes pretekať a vlastne ani na to nemám. To známe delo (ktoré som doteraz poznal iba z fotiek na Strave) sa ukáže až keď mám psychiku kdesi v suteréne. Tesne pred vysielačom Krížava sa stáčame tak, aby nám slnko nesvietilo do tváre. Nasleduje zbeh, ktorý by som si za normálnych okolností vychutnal ako opica banán, ale tentokrát je to trápenie od samého začiatku. Palicami pomáham čo to dá, ale už teraz viem, že to bude bolieť ešte týždeň.
Zbeh končí v obci Turie, kde dopĺňam vodu – samozrejme do oboch fľašiek, bez ohľadu na to, aký dlhý úsek je predo mnou. Nasleduje prekvapujúco dlhý beh po asfalte cez nekonečnú obec, až na hlavnú ulicu, z ktorej sa našťastie čoskoro stáčame doľava. A tu... očakávaný brod Rajčanky, kde je voda našťastie maximálne po kolená. Príjemné osvieženie. Vraj ešte pred týždňom tu bola voda po pás, to by sme sa asi smiechu nezdržali.
Cesta pokračuje, aj s miernym zablúdením, poza Slnečné skaly. Tento úsek sa mi naozaj páči. Je to v príjemnom tieni lesa, v miernom stúpaní. Horšie je na tom môj žalúdok, ktorý začína tvrdohlavo odmietať čokoľvek doňho pošlem. Ale idem po krásnom hrebeni a aspoň to ma teší.
Ani sa nenazdám a ocitám sa na ďalšej občerstvovačke pod vlekom Hôrka. Osadenstvo je tu prvotriedne a tak napriek môjmu predsavzatiu, že tu končím, ma nakoniec presviedčajú, že hrebeň Súľova si nemôžem nechať ujsť. Ja viem, že je to niekoľkohodinová perepúť a v mojom aktuálnom stave si to moc nedokážem predstaviť, ale hlava nakoniec povoľuje a ja sa vydávam na strastiplnú cestu. Najprv síce po pekných chodníčkoch, ale od Strateného budzogáňa (ktorý mimochodom vidím prvýkrát v živote) to začína byť veselé. Orgovia vraj narátali celkom 20 kopcov na tomto úseku a to nie hocakých. Také menšie Petrklíny hore aj dolu. Pre nemalokarpatcov – menšie Sidorová. Vodou treba šetriť, lebo je to 15 km úsek s 1100 metrami prevýšenia, čo v tomto teréne znamená dobré tri hodiny. Potok, ani prameň žiadny. Dávam sa tu dokopy s chalanom, ktorého som náhodne stretol pred dvoma týždňami na tréningu na Kolibe. On sa tam vtedy snažil rozbehať zranený členok po UTMB. Neúspešne. Ja som sa tam vtedy snažil nájsť formu spadnutú kdesi do pekla. Taktiež neúspešne. A tak sa striedame v nadávkach, fučaní, plači, hysterickom nepríčetnom smiechu, kŕčoch, nechápavých pohľadoch a suicidálnych myšlienkach. Po ceste stretávame voľne pohodených pretekárov na zemi, podaktorí plačú a chcú sa teleportovať domov, podaktorí prisahajú, že budú behať už len rovinaté maratóny. Všetkým núkam soľné tabletky, ale odmietajú, vraj počkajú už iba na pomalú a istú smrť v pazúroch medveďa alebo parohoch všaderučiacich jeleňov. Pýtam sa kámoša, koľko to vlastne má prevýšenia, tá trasa, lebo už na 40. kilometri mám 3000 výškových. Vraj niečo cez tri a pol.
Niekde na Minčole (foto organizátor)
V šere zapadajúceho slnka sa solitérne stojace skaly menia na všetky známe príšery a rozprávkové bytosti. Už-už začínam byť presvedčený, že sa krútime v začarovanom kruhu ako v trhline na Tríbeči, keď tu sa objaví smerovník na vytúženú odbočku smer Hričov. Bolesť nebolesť, dolu kopcom to teraz ide obom s úsmevom na perách. Na čekpointe pred Hričovským podhradím vládne veselá atmosféra, osadenstvo sa chystá na noc. Je čas na čelovku. Teraz je to len 5 km a 200 m hore a dolu, čo v porovnaní s posledným úsekom znie ako rege po hrádzi.
Po ceste pozerám na GPS v hodinkách, že tu máme niekde križovať diaľnicu, no široko-ďaleko nevidím cestu. O chvíľu pozerám, že som už za diaľnicou. Hmm... až doma zisťujem, že to bol diaľničný tunel. Ovčiarsko je tu cobydup a tak naberám posledné fľaše a hor sa na posledných 10 km do Žiliny. Po troch kilometroch už počujem autá, po ďalšom už som medzi prvými domami. Uf, to sa pôjde 6 kilometrov po meste? No dobre, toto je môj čas, na toto ja predsa doma trénujem, hahaha. Čistý asfalt, rovina, mestské lampy, zaraz predbieham pretekárov akoby som len vyštartoval. Samozrejme už tu o nič nejde, či budem 40. alebo 30. je úplne jedno, chcem byť len čo najskôr v cieli.
Stopky sa mi na Budatínskom hrade zastavujú na jedenástich hodinách, dvanástich minútach, o hodinu viac, ako som si želal. Ale na tie problémy, ktoré ma sprevádzali v podstate celú cestu si vravím, že samotný dobeh do cieľa je mojim najväčším víťazstvom, najmä nad hlavou. Asi je niečo pravdy na tom, čo mi stále mama hovorí, že mám hlavu po otcovi, keďže on tiež nikdy nič nevzdával. Tieto preteky som bral ako dobrý tréning v horách, nakoniec to však bol nečakane silný zážitok a vďaka organizátorom a skvelým dobrovoľníkom, ako i partii bežcov to bola zasa jedna nezabudnuteľná sobota.