Baba Kamzík a iné

Takmer vždy, keď kombinujem náročné preteky s následným cestovaním hromadnou dopravou, ma zákonite postihnú zdravotné problémy. Oslabená imunita nedokáže čeliť stovkám útokov a tak ľahko podľahne. Nepomôžu ani megadávky vitamínu C, cesnaku, zázvoru, kefíru, jednoducho ničoho. A tak to dopadlo aj po ceste domov z Florencie. Prvý náznak toho, že je to niečo vážnejšie než soplíky, bol, že som prestal behať. Dokonca na 4 dni vrátane víkendu. Druhý náznak prišiel hneď po víkende, kedy som zamieril k lekárovi. To je u mňa stav už v podstate na umretie. Neustála slabosť, že nevládzem ani chodiť, nieto ešte behať, teploty, kašeľ, zabetónovaný nos, katastrofa. Antibiotiká razantne odmietam, beriem len nejaké tabletky proti kašľu a idem bojovať prírodnými zdrojmi. Ako-tak sa pozviecham a asi po týždni prvýkrát vybehnem, i keď behom sa to asi moc nedá nazvať. V nedeľu absolvujem beh Devín-Bratislava (už môj siedmy ročník), avšak aj to len vďaka tomu, že som prihlásený do súťaže tímov, tak aby som podporil svojich. Do cieľa dokrivkám za nejakých 55 minút, vyzdvihnem veci v autobuse a pokračujem ďalších 12 km domov, kde sa budem ďalej liečiť. To, že forma odišla niekam ďaleko, naznačuje fakt, že po tomto behu mám niekoľkodňovú (!!!) svalovicu, akoby som absolvoval stovku naplno.

Na ďalší víkend – keďže je Veľká noc, som mal naplánované ťažké tréningy, v podstate posledné pred plánovaným vrcholom jari – Ultra trail Vipava Valley (50 km, 2500 m), no nevidím to ružovo. V piatok si ešte na domácej pôde dávam ľahkých 20 km a už cestujeme do Kamenca pod Vtáčnikom, kde budeme až do pondelka. Najhoršie na tom je, že počasie je úplne ideálne, také som tam snáď ešte ani nezažil. A tak hneď v sobotu dávam, výdatne kašľajúc, moju trasu Vtáčnik klasik (22 km a 1100 m).

Na vrchole Vtáčnika

Pocity už boli vcelku fajn a to aj vďaka naozaj neskutočnému počasiu a podmienkam, no po dobehu domov už fakt cítim každý sval. Mávnem nad tým rukou a v nedeľu si dávam „odmeňujúci“ výbeh (tak volám výbehy, keď sa mi nechce moc makať) po mojej najobľúbenejšej trase Kamenec – Žarnov – Buchlov – Rúbaný vrch – Vtáčnik – Kamenec (33 km, 1600 m).

Úplná nádhera. Bolo všetko, čerstvo ošúchané stromy od maca, slnko, vietor, snehový hrebeň na Vtáčnik, plno známych pri zbehu, dokonca aj malé blúdenie. Len škoda toho kašľa. Dokonca som si trhol aj korunku na segmente parádneho technického hrebienka medzi Žarnovom a Buchlovom. V pondelok ráno si už dám len rýchlejšiu prechádzku s manželkou a hajde domov do reality. Ďalší víkend by som mal ísť v rámci tímu Reštartnisa na preteky Baba-Kamzík a to teda neviem ako dopadne. Stále sa cítim, akoby som sa len učil behať.

Vrchol Žarnova

Buchlov

Víkend sa nezadržateľne blíži a ja si na hrádzi testujem pajšle (pľúca), ktoré nie a nie spolupracovať. To, že ešte ani zďaleka nie som vonku z choroby, je mi jasné po pohľade na graf tepovej frekvencie, kde si bez problémov vyženiem tep na 170 úderov pri štvorkovom tempe. Aj pri ostatných tempách mám frekvenciu posunutú tak o desať tepov vyššie a to neveští nič dobrého. No, ale tím sklamať nemôžem a tak v nedeľu poslušne stojím na Babe v spoločnosti najväčších borcov zo Slovenska a Čiech. Ešte zažívam srandu, keď v rámci rozklusu po trati 53-ky stretávam celé vedúce čelo pretekov a s každým jedným sa zdravím. Na štarte BK26 stojím vlastne prvýkrát v živote, vždy som šiel len dlhú 53-ku. Vedel som, že vpredu to budú hrozné fukoty a vnútorne si tak vravím, že keby sa mi podarilo udržať tempo, v ktorom dobehnem tak do 2:10, bol by som rád a možno by to malo aj nejaký efekt pre Slovinsko.

Štart a čelo sa mi okamžite stráca v prvom stúpaní. Obiehajú ma masy ľudí a ja nechápem, čo je to zas so mnou, že takto nevládzem do kopca. Prvýkrát som síce nezaradil do predpretekovej prípravy ani jeden deň voľna, ale zas až také zlé to nemôže byť. A je. Cítim sa, akoby som šplhal na Kilimandžáro, úplná hrôza. Tieto pocity sa so mnou ťahajú dobrých 8 kilometrov, no po pohľade na hodinky zisťujem, že sú to asi iba pocity. Tempo mám vcelku dobré. Pred Bielym Krížom začínam konečne chytať ten správny rytmus a začína sa mi vcelku dobre behať (a aj dýchať konečne). Vcelku logické, keďže odtiaľto to ide skoro stále z kopca :)

Takáto „taktika“ má výhodu v tom, že v podstate celú dobu len predbieham, takže môžem povzbudzovať a po každom kilometri som stále veselší. Dokonca ani na občerstvovačke nestojím, keďže som si zobral do ruky vlastnú fľašu a ešte v nej mám dostatok vody. Zmenená trasa tesne pred cieľom ma nezaskočí a tak pretínam cieľovú čiaru v čase 2 hodiny 2 minúty, čo činí v priemere 4:44 min/km (víťaz bol o 25 minút skôr v cieli, neskutočné tempo). Pri 700 metrovom prevýšení to nie je žiaden megavýkon, ale na to, v akom som stave je to skoro zázrak.

V súťaži tímov dokonca obsadzujeme tretie miesto, takže oplatilo sa ísť.  V cieli neskutočné množstvo príjemných kamarátskych stretnutí, ktoré nás tam zdržia do neskorého poobedia.

Veľavravný úškrn - bežalo sa mi dobreeeee

Na druhý deň sa cítim ako inak – akoby som odbehol horskú stovku, dolámaný, svalovica snáď všade, s herpesom na perách, no apokalypsa. Aké to bude o dva týždne vo Vipave, kde som chcel ísť fakt bomby, to si ani predstaviť neviem. Viem len to, že absolútny ideál to teda nebude. Ale ktovie, skúsim zobrať aj tú motyku a zamieriť s ňou do terča, možno vystrelí :)

Pod Buchlovom

Aj tadiaľto sa behá :)