12 hodín v Šamoríne
Ako som si už kedysi dávno sľúbil, každý rok chcem vyskúšať niečo nové, nech je sranda. Po minuloročnom trápení sa na UltraBalatóne som si povedal, že toto by predsa len mohla byť zábava (samozrejme tieto myšlienky prichádzajú až týždeň – dva po pretekoch). Veď škoda by bola tie nekonečné kilometre na petržalskej hrádzi nepretaviť aj do pretekania. A tak, po aprílovom zážitku v toskánskych pahorkoch, sa musím pustiť do trénovania na okruhovú stovku. Znamená to prekopať úplne celý tréning. Zabudnúť na výškové metre, mäkkú pôdu pod nohami, výhovorky, že prechádzam do chôdze lebo je to do kopca, kochacie zastávky kvôli výhľadom, oddych pri studničkách, lebo veď vodu si treba nabrať... Koniec. Nastaviť jedno tempo – presne také, čo už bolí, ale zároveň ma neodpíše po prvých dvoch hodinách. Mám na to 6 týždňov. Samozrejme že málo na to, aby som sa dostal do žiadúcej formy, ale zas nejdem vyhrať.
Je to 12 hodinovka v parku v Šamoríne, 800 metrový asfaltový okruh, s jednou výhodou (aspoň predtým som si myslel), s veľkou časťou trate v tieni stromov. Tento typ okruhových behov má obrovskú výhodu v tom, že si človek môže rozložiť svoj vlastný stôl, kde si dá vlastné veci, na ktoré je zvyknutý. Ako suport sa mi sľúbila moja obetavá mama, za čo jej pekne ďakujem. Nevýhoda tohto konceptu je v tom istom, v čom spočíva jeho výhoda. Pri 800 m okruhu okolo toho stolíka prebehnem 139 krát. Potlačiť v sebe nutkanie zastaviť a dať si niečo bude v priebehu pretekov znamenať čoraz väčšiu výzvu. Týždeň pred pretekmi ma celkom slušne sekne v krížoch, ale túto skutočnosť tiež vyhodnocujem ako dar, pretože ma to aspoň neláka každý deň behať a zbytočne sa vysilovať. Takto som bol behať len 2x a aj to s boľavým chrbtom.
Na sobotu hlásia 28 stupňov, takže nejaké mega výkony to asi nebudú, no ja sa napriek tomu veľmi teším, že sa postavím na štart s takou legendou ako je Miško Šula, od ktorého očakávam, že mi naloží minimálne dve hodiny, ak nie viac. Mám dve možnosti – buď idem pretekať 100 km a do dvanástich hodín už len dokrivkám čo to dá, alebo to rozbehnem rozumne tak, aby som mal vyrovnané tempo na 12 hodín a pokúsiť sa nakrúžiť cca 130 km. Ale keďže je tento ročník vyhlásený po prvý krát ako M SR na 100 km pod hlavičkou SAZ, voľba je jasná.
Ráno na mieste stepujeme už od šiestej a v parku je to akurát tak na odber krvi, toľko je tam komárov. Mamu posielam si sadnúť do auta, lebo ani repelent nepomáha. Na prvé dve hodiny mám okrem toho všetkého dostatok, nepotrebujem vôbec nič. So štartovným výstrelom padajú prvé kvapky dažďa. Je to osviežujúce, tempo preto rozbieham tak, akoby som bežal 6 hodinovku s tým, že keď vyjde slnko, spomalím. Dážď postupne pridáva, až je z toho regulérna búrka s bleskami a takto to pokračuje prakticky až do obeda. Mamu posielam na kávu do mesta, nemá to zmysel, aby sa tam krčila pod dáždnikom. Stačí mi, keď mi ponalieva do pripravených fliaš čo má a má pokoj aj na hodinu a pol. Inštrukcie jej dávam po kúskoch, vždy keď prebieham okolo :).
Poradie sa utriaslo, v podstate na začiatku, keď nám Mišo ujde hneď po štarte a Martin si fičí tiež parádne tempo. Poznám ich, takže som si hneď od štartu vedomý, že nemá cenu sa stresovať, oni sú úplne inde ako ja. To je pre mňa ako balzam na psychiku, no flákať sa zas nemôžem. A vlastne ani nechcem. Podmienky síce nie sú ideálne, cle chcem si zabehnúť čo najlepší čas.
Tempo sa mi darí držať presne tak, ako som si stanovil, maratón prebieham niekde okolo 3:13 hod. a ide to dobre. Rátam s tým, že maximálne po deviatich hodinách bude po všetkom, tak žalúdok nešetrím a ládujem do seba cukor tak, ako som si stanovil. Pri dlhších ultra je tento postup pre mňa smrteľný, nakoľko po 11 – 12 hodinách prichádzajú črevné problémy, ktoré postupom rastú do takých rozmerov, že mi znemožnia ďalší postup. Ale teraz mi je to jedno.
Tesne po obede vychádza slnko, napršaná voda v parku sa začína odparovať a pre mňa štartuje peklo. Minútu, kedy prestalo pršať a vyjasnilo sa, viem úplne presne odčítať z môjho tempa. Kleslo takmer o pol minúty na kilometer, ale keďže sa s nikým nenaháňam, až tak ma to nemrzí. Hlava poľavuje, kríza sa prehlbuje a mne to každým koliečkom prestáva chutiť. Veľmi ma povzbudzuje to, že „rátači kôl“ spolu s organizátormi všetkých povzbudzujú pri každom prebehnutí cieľa. Je to neuveriteľné, ale fakt pri každom jednom. Už to samo o sebe je výkon. Mišo už má stovku za sebou a dal ju za krásnych 7 a pol hodiny. O hodinu neskôr prebieha stovkovou métou aj Martin. Rad je na mne, dávam ešte poslednú dávku kofeínu a prebúdzam sa do tempa aspoň 5:40, nech to mám už čo najskôr z krku. Konečne mám aj ja tú povestnú vlajočku s nápisom „100 km“ v ruke a točím posledné kolo. Časomiera sa zastavuje na 8:56:20, s čím som s prihliadnutím na okolnosti veľmi spokojný. Bronz na M SR je čerešničkou na torte.
Tak ako mi Mišo v priebehu stovky vravel, že už nebude pokračovať do dvanástich hodín, aj ja som bol už od 70-teho kilometra rozhodnutý, že to bude sto a ani meter naviac. No a presne tak, ako Mišo po krátkom oddychu pokračuje v dvanásťhodinovke, tak pokračujem aj ja :). Takže on ešte nakrúži ďalších 36 km a ja 17 km. Znamená to preňho jasné víťazstvo a pre mňa druhé miesto na 12h. Nuž ale, už pri tomto „výkluse“ cítim, že to celé bolo „na krv“ a bude to veľmi bolieť.
Tak aj je. Na druhý deň ledva vstanem z postele a schody sú najväčší nepriateľ. Katastrofa. Opäť sa mi potvrdzuje pravidlo, že nie je ultra ako ultra. 100 km na ceste mám zabehnutých, avšak v rámci tréningu, kde keď striedam tempo 5:30 až 6:00 na km, tak po dobehnutí ešte môžem ísť tancovať a na druhý deň si dám pohodový výklus alebo bicykel. Takisto v Toskánsku som deň po pretekoch šiel na ľahkú desinku po okolí. Je však iné tých 100 km odbehnúť na hrane svojho maxima. Z toho sa telo dáva dohromady oveľa dlhšie a ťažšie. Ani po dvoch dňoch si stále neviem predstaviť, že by som dokázal zdvihnúť nohu tak, aby som vysadol na bicykel. Preto si treba občas pripomenúť aj takéto záhuly, pretože toto je ultra, pri ktorom sa naozaj trénuje aj hlava.
Dvanásťhodinovka v Šamoríne organizovaná Sri Chinmoy Marathon Teamom je úplne skvelá akcia, plná super ľudí, dobrej nálady, atmosféry a mám čo robiť, aby som už už nevypĺňal prihlášku na budúci rok :).
