SALOMON ULTRA TRAIL HUNGARY 54 KM

Keď sa nad tým tak zamyslím, ani nie je príliš o čom písať. Alebo na druhej strane... je toho až príliš veľa, čo treba napísať. Sú preteky, ktoré vyjdú, pretože mám deň milión, sú také, ktoré nevyjdú, ale prídem na to až v ich priebehu, keď mi prestanú chutiť a sú také, o ktorých už dopredu viem, že to bude katastrofa. A toto bol ten posledný prípad.

Konečne to vyšlo tak, že ma nič nebolí, netrápi, dokonca aj skladba tréningu bola vcelku vhodná, ubytovanie máme s manželkou rezervované len necelých 6 km od miesta štartu/cieľa a to dokonca v penzióne s bazénom a vírivkou. Jediné, čo neštimuje je predpoveď počasia. Ale že úplne. U mňa z tých možno 20-tich druhov počasí jednoznačne to najhoršie čo môže byť. Teplo a dusno. Niekomu to vyhovuje, no ja mám odpozorované, že mi to uberá kľudne aj 30 % z výkonu. Pri pohľade na predpovednú stránku aj váham, či má zmysel cestovať, no ale predsa bazén a vírivka...

Tak už sa tešíme na romantický víkend. Rozumej v našom ponímaní, príchod na miesto, stresy s prezentáciou, fotenie s celebritami Slovak ultra trailu, príjemné stretnutie s kamarátmi, stresy s balením na ráno a na preteky... ale áno aj tú vírivku sme stihli. Ako zavŕšenie romantického výletu si nachystám zmiznutie na celý deň (štart je o deviatej ráno) a následnú takmer nemožnú komunikáciu a manipuláciu s nevrlým a smradľavým torzom môjho tela. Ja tú moju Dašku fakt obdivujem.

Ranné stretnutie v štartovom koridore s kamarátmi, ktorí si zo mňa uťahujú, že som machersky plánoval brať len jednu fľašu do ruky a teraz je na mne povešaný liter vody (a aj to mi je málo).

Odpočítavanie, štart, atmosféra je skvelá ako na každých takýchto pretekoch a dokonca ma to aj chvíľu berie do pretekárskeho módu, kedy prvé kilometre bežíme v tempe 4:30/km, no veľmi rýchlo si podľa cícerka potu na tvári uvedomujem, že toto ja nedávam. Zvoľňujem a je mi to vlastne jedno. Keď už na štarte stojíš s tým, že nepretekáš, tak si s tým zmierený a v podstate si to celé užívaš.

Chytám si skupinku, ktorá ide približne mojim tempom. Teda do kopca mi odbiehajú a ja ich zasa predbieham dolu kopcom, nakoľko to je jediný terén, kde mi to ide aj v dusne. Dokonca sa dávam do reči s maďarom, ktorý sa ma pýta odkiaľ som a následne usúdi niečo v zmysle „asi slušnej oddíl“ hahaha. Prejde však len 10 km a ja v snahe vyhnúť sa nepríjemnému blatu (bolo ho na počudovanie požehnane) dopadnem ľavou nohou veľmi neprirodzene a okamžite ma začne pichať na ľavej strane rebier. Ale tak, že až musím niekoľkokrát zastaviť. Dokonca aj na rovine a aj do kopca. Nie, takto to určite nevydržím ďalších 40 km, mám len dve možnosti: Buď to rozhýbem, alebo potupne dokráčam na prvú občerstvovačku na 15 km a zavolám odvoz. Po zhruba 15 minútach sa mi začína dýchať lepšie, no nemôžem príliš prudko hýbať hornou polovicou tela a ani rukou. Neva, veď mám ešte druhú. Po občerstvení a miernom rozhýbaní sa pokúsim trochu dohnať stratu, nakoľko viem, že nasleduje úsek po rovine a miernym kopcom dolu do Vyšehradu. Aj to celkom ide, len v technických častiach si musím dávať pozor kam dupem s ľavou nohou. Po Vyšehrade je to už v podstate všetko ustálené, už nikoho nepredbieham a ani nikto mňa. Všade čapujem vodu doplna a napriek tomu ju mám vypitú ďaleko pred ďalšou občerstvovačkou. Termoregulácia mi nefunguje, akúkoľvek kaluž nájdem, ponáram do nej všetko čo sa tam vojde. Na jednom checkpointe mi vylievajú asi 5 litrovú nádobu vody na hlavu. Je to ako znovuzrodenie. Asi tak na 5 minút.

Prichádzajú dva šialené krpále, ktoré si pamätám ešte z roku 2018, kedy som tu na 84 km trase stratil druhé miesto. Nie príliš vysoké, ale strmé, že by sa aj Pajštún mohol hanbiť. Už sme tu pomiešaní s osemdesiatkármi, stovkármi, každý má vyhliadnutý jeden strom, o ktorý sa opiera. Vážne, vyzerá to tu ako les zombíkov. Z vytúženého vrcholu je to do cieľa už len 10 km dolu kopcom, juchú. Od samého šťastia letím po širokej lesnej ceste, až si uvedomujem, že som dosť dlho nevidel značenie. Ach debil. Ešteže máš v hodinkách navigáciu. Zapínam ju a hneď vidím, že už som dobrých 800 m za odbočkou. Za mnou ďalší stovkári, ktorých ešte dokonca musím presviedčať, že ideme zle. Tak predsalen sa ešte ide hore kopcom.

Posledných 5 kilometrov na slnku a asfalte je pre mňa paradoxne vykúpením. Keďže už nie som v lese, skončilo dusno a teplo mi zas až tak nevadí. Takže sa dá valiť. Nie kvôli umiestneniu (ktoré bolo nakoniec 14-te čo nechápem), ale kvôli tomu, aby som to mal čo najrýchlejšie za sebou a aby som už bol so svojou milovanou polovičkou.

Následné stretnutie s kamarátmi, zistenie že Martin všetkým vytrel kocúra na 84-ke a kúpanie v Dunaji (prvýkrát v živote a to som z Bratislavy) bolo ako za odmenu.

Tie kopce tam mi nejako prirástli k srdcu. Po dobehnutí som síce myslel, že budem potrebovať infúziu (prvýkrát som zjedol všetky soľné tabletky čo som mal), ale už po ceste domov to začalo v hlave šrotovať – čo tak dakedy skompletizovať všetky „farby“ trás na týchto pretekoch?

Foto organizátor/SUT