Jedny preteky za rok stačia? :)

Ale zase také, že stáli za to...

JULIAN ALPS TRAIL 60 KM

Vďaka Slovak ultra trail sa mi naskytla možnosť spoznať ďalší kus sveta a ochutnať zasa tú sladkú príchuť svetových bežeckých podujatí. Priznám sa, už som aj zabudol ako to chutí, pôvodný ročník 2020 bol zo známych dôvodov zrušený a tak sa mi štartovné presunulo na rok 2021. Aspoň je dosť času trénovať. Alebo ešte výstižnejšie, je dostatok príležitostí sa pretrénovať.  Tak sa aj deje. Po celkom pekne prebehanej zime a jari prichádzajú veľké komplikácie s plantárkou, ktoré ústia až do vyhľadania odbornej pomoci a pre mňa úplne nepredstaviteľnou pauzou od behania. Za mesiace máj – júl sa mi tak tachometer zastavil na číslach 310, 281 a 188 km, čo je u mňa za posledných 7 rokov najmenej. Nedostatok tréningu sa snažím dohnať na bicykli (do ktorého nevídane investujem), avšak to naozaj nie je ani zďaleka náhrada behu.

Odborníkom sa ma podarí dostať do poriadku a preto august a september už je lepší, ale dohnať zameškané je už v podstate nemožné. Na výlete na rakúskom Schneebergu sa aspoň snažím navyknúť na podklad, ktorý ma čaká, pretože viem, že to žiadne vydupané Karpaty nebudú.

S vidinou dlhého okna priaznivého počasia vyrážam vo štvrtok poobede smer Slovinsko. Cesta ubieha rýchlo a o piatej už parkujem priamo v Kranjskej Gore v kempe s príznačným názvom Natura eco. Keď zisťujem, že som tu skoro sám a že tu vlastne ani elektrika nie je, až sa smejem, že som sa sem snažil písať e-mailom rezerváciu. Čistý romantisch. Pre moje potreby je ale kemp postačujúci a čo je hlavné – poskytuje mi dve základné fičúrky – tmu a ticho. Síce aj chlad, lebo je situovaný v studenom kotli medzi horami, ale mám dobrý spacák, tak neriešim.

V piatok si idem prebehnúť záverečnú časť trasy cez Strednji vrh. No... zabehnúť. Samý šuter, koreň, potok a tam, kde sa dá ako-tak pobehnúť, sa stále musí preliezať ohrada s odviazaným býkom. Natiahne sa mi to na 1,5 hodiny behu, čo nie je úplne ideálne rozohriatie pred pretekmi, ale okolie je nádherné. Poobede už sa len registrovať, stretnúť s kámošmi Luciou a Pištíkom a nakúpiť večeru do kempu.

Ráno mám od orgov zarezervovaný autobus z Kranjskej Gory na miesto štartu v Žirovnici. Majú to naozaj super povybavované, všetko klape podľa itineráru, napriek tomu, že je tu cez 1200 bežcov na šiestich rôznych tratiach. Cesta trvá skoro 45 minút a po vystúpení z autobusu sa veru musím zahriať, je čerstvých 7 stupňov. Predpoveď je však až príliš priaznivá, takže voľba je jasná – kraťasy a krátke tričko.

O siedmej je emotívny štart s hudbou a všetkým čo k tomu patrí a hneď za zákrutou sa radíme do vláčiku na podivné schody. Nad nimi sa to ale celkom pekne rozbieha a za vodnou zdržou pozorujem, že bežím tesne za čelom. Ale veď oni mi ujdú, majú čas. Postupne si ich pomenúvam, jeden beží v barefootoch, takže prezývka je jasná, druhý vyzerá ako z princeznej Fantagiro, takže dostáva meno Romualdo a tretí je podľa vlajky nemec, takže je jasný Fritz. Bežíme po krásnej lesnej ceste hore dolinou a vľavo od nás sa začínajú vinúť žlté pásky pomedzi stromy. Romualdo neváha a odbáča medzi ne. My samozrejme všetci za ním. A ostatok štartového poľa za nami. Pásky idú divoko hore – dolu, vľavo, vpravo, až sa niekoľkokrát stretávame všetci zoči voči. Je mi jasné, že toto je blbosť, sú to vyznačené nejaké krosové preteky a keď sa čelo zastaví pred veľkou prekážkou, kričím na nich anglicky, že ideme zle a musíme sa vrátiť do doliny. A je to tak, dole na nás máva krásna červeno-biela fáborka. Zbieham dolu a ocitám sa na prvom mieste. Hahaha. Čelo ma má v priebehu pár sekúnd, netrvá dlho a známe žlté pásky sú tu zas. Romualdo so svojou družinou neváhajú a šup ho do lesa. Iba krútim hlavou, pobehnem asi 200 metrov a za zákrutou zbadám ďalšiu fáborku. Kričím na nich do hory, tentokrát už po slovensky, že zasa idú zle. A zasa som prvý J. Po dvoch minútach ma dobieha premotivované čelo, ja im s úsmevom vysvetľujem, že chlapci, ja som from Slovakia, vy to tu máte poznať, nie ja. A potichu pre seba dodávam, že ak to zopakujú, už kašlem na nich (ja viem, aj tak by som na nich zasa kričal).

Našťastie sa to už nezopakuje a trasa je už jednoznačná, miernou behavou dolinou hore k prvému vážnejšiemu stúpaniu. Mlčky sa pousádzame na svojich pozíciách a počuť už len klepot paličiek.  Som tu jediný bez nich, nakoľko ešte stále mám pochrámanú ruku z pádu na bicykli a nedá sa použiť na nič iné, okrem zdvíhania pollitra k ústam. Aha, ešte počuť niečo. Neskutočne ukecanú babu tesne za mnou (budúca víťazka ženskej kategórie), ktorá ma nesmierne vytáča, nakoľko ja tu ledva dychčím a ona ešte stíha mlieť. Po krátkom technickom traverze odbáčame strmo hore na najvyšší bod trasy. Čakajú nás kilometre s parametrami 226, 305 a 320 metrov stúpania. Na toto vážne na Kamzíku nenatrénuješ (nie ani pod lanovkou), tobôž na petržalskej hrádzi. Pomaly púšťam pred seba ukecané dievča (čo má asi tak 20 kg aj s topánkami, ale aj tak už medzitým stíchla) a pár miestnych terénkôz. Nestresujem, môj čas ešte príde. Slnko začína piecť a pomaly prehodnocujem svoju stratégiu pitia. Jednoznačne na každej zastávke naberám plnú nádrž. Začíname dobiehať pomalších stovkárov a stomíliarov. Pred každým klobúk dole, ja mám dosť už teraz.

Nekonečné serpentíny nás dovedú na vrch menom Stol (2236 m.n.m.) a chatu, kde je prvá občerstvovačka. Dopĺňam vodu a nechcem sa zdržiavať, no pohľad mi padne na druhú stranu hrebeňa a padá mi sánka. Ten výhľad je neskutočný. Za chrbtom Triglav, pred sebou celé Rakúsko. Počasie naozaj vyšlo. Zbeh nie je o nič jednoduchší ako výbeh. Tak som to nejako predpokladal, keďže ja, asfaltový lev, na týchto podkladoch veľmi behať neviem. Už ma síce nikto nepredbieha, ale nerútim sa nejakou závratnou rýchlosťou. Hrebeň je výrazne technický, ešte k tomu naklonený a ešte k tomu strmý. Nie tak strmý, že šmyknem sa a kotúľam sa dolu, ale tak strmý, že šmyknem sa a letím - smrť. Výhľady sú určite krásne, no ja sa nedívam nikde, len pod nohy.

Zbieham trochu nižšie, podľa itinerára by za chvíľu mala byť ďalšia zastávka, tak pijem čo to dá. Voda už dávno došla, no prebieham niekoľko chát a ani na jednej nie je checkpoint. Už ma to začína štvať, lebo ma prepadávajú suchoty (fakt je tu príšerne teplo). V čase kedy by som už aj kamene žmýkal prichádza smerovník na tú správnu chatu. Že 30 minút. Čo? Zomriem. Konečne viem, kde sa to stane. V Slovinsku. Hrob neznámeho bežca. Našťastie sa z 30 minút vykľulo len nejakých 15 do šialeného kopca. Tak predsa len nezomriem. Ó vďaka.

Dotankovať, zhltnúť nejaký banán, pomaranč a ide sa ďalej. Zasa kopec. Ale už prívetivý, pripomínajúci Veľkú Fatru, také stúpanie na Rakytov napríklad. Ide sa mi fajn a dostávam sa do nálady, nakoľko si predstavujem, ako to celé za chvíľu zbehnem do dediny. CHA! To som si radšej mohol ísť zabehať do Batizovskej próby na Gerlachu. Zasa zomriem. So zovretou riťou opatrne šliapem na ostrom hrebienku a následnom strmom svahu a nechápem, že tu už dávno nelieta vrtuľník pre kolegov (alebo aj pre mňa). Najviac ma fascinuje, že ako orgovia zabezpečili toto počasie, lebo keby pršalo a bolo blato, je to jednoducho neschodné. Nie že ťažko priestupné, ale fakt neschodné. Jednoznačne to vyhodnocujem ako najtechnickejší zostup, aký som zažil v posledných rokoch na pretekoch. Najviac mi je ľúto stovkárov, ktorí tu s bolestivými grimasami predvádzajú ekvilibristické čísla. Cesta bez konca nakoniec končí v dedine Dovje. Na hodinách mám 40 km a 3100 metrov hore a 3000 dolu. Už by som si aj rád zabehal. Po občerstvení ešte ponáram hlavu do kade s ľadovou vodou a vyzúvam tenisky, nakoľko mi je treba otočiť ponožky, ktoré sa v tom zostupe pretočili hore chodidlom. Toto sa mi vážne ešte nikdy nestalo.

Korytom potoka podliezam cestu, kde ma organizátor usmerňuje na asfaltovú cyklotrasu. 7 km na poludňajšom slnku po rovine. Teraz prichádza môj čas, čas petržalských vrchárov, čas desiatok zodraných podrážok na hrádzi. Nasadzujem konštantné tempo, ktoré sa mi v tom momente javí ako 4:30/km (ale samozrejme je to 5:30/km) a preteky začínajú. Predbieham mnoho pretekárov so žltým číslom (z kratších tratí), nakoľko tu sú už všetky trate spojené, ale sem-tam sa mihne aj hnedá farba – teda môj súputník. Dokonca aj zdeptaného Romualda obieham, pýtam sa ho či nepotrebuje magnézium, ale len vrtí hlavou. Ja som naopak vo svojej koži. Dešifrujem aj záhadu, s ktorou zápolím od štartu, prečo niektorí majú čísla začínajúce sa dvojkou a niektorí (vrátane mňa) majú na začiatku trojku. Tí s trojkou sú moja kategória – teda vyzretejší pubertiaci. Takých som už síce dlhšie nestretol, ale to nevadí.

Na konci cyklocesty odbočka do hory, ale hlavne – do tieňa. Až príliš. Roklina pripomínajúca Jánošíkove diery s krásnymi vodopádmi a kaskádami. Na jednom mieste mostík cez potok, kde sa ovlažuje asi sedem žltých čísel. Ja sa už medzi nich nezmestím, tak idem priamo do potoka (max. 5 cm vody), no tam sa mi samozrejme šmykne a už letím za výskotu prítomných dolu potokom. Zasmejem sa tomu, čím upokojím situáciu a radšej rýchlo zdrhám preč. Netrvá dlho a prichádzam k poslednej občerstvovacej stanici. Plánujem si tu ešte dať poriadne do nosa, i keď do cieľa je to už len nejakých 7 kilometrov. No viem akých, keďže som si to deň predtým „prebehol“. Pijem z pohára a vtom zbadám vedľa seba poliaka s hnedým číslom začínajúcim na 3. Ó tak to nie. Prebúdza sa vo mne pretekár (absolútne netuším, či som na nejakej zaujímavej pozícii alebo nie) a vystrelím preč. Je mi jedno, či bojujem o desiatu alebo tridsiatu priečku, prišiel som sem pretekať, nie žrať J.

Posledný úsek ma už ničím neprekvapuje, až na posledný kilometer, keď ma organizátori smerujú kade-tade po Krajnskej Gore. No o chvíľu už cieľový oblúk, strašný hurhaj, hlasná hudba, veľa skandujúcich ľudí. Po 8 hodinách a 17 minútach v takmer nepretržitom tichu je to ako facka. Šťastie z dobehu do cieľa však prevyšuje všetko ostatné. Až s pivom v ruke sa potom dozvedám, že som nakoniec celkovo desiaty a druhý v kategórii (sorry poliak).

Cieľový regeneračný nápoj, šošovica, ktorá spolu so všetkými zjedenými gélmi v bruchu robí divy, sprcha v kempe a späť privítať Luciu, ktorá dobieha na štvrtom mieste medzi ženami (a s takými topánkami, že by som v nich ani smeti nešiel vyniesť J peace). Super výkon.

Prostredie v Julských alpách je naozaj rôznorodé, charakterizoval by som to ako mix Fatier a Tatier a ešte vápenec do toho. Organizácia na profesionálnej úrovni, nedá sa nič vytknúť, ako je už u tejto partii zvykom. Veľmi pekne ďakujem SUT za možnosť štartovať na týchto pretekoch a vrelo ich odporúčam všetkým, čo majú aspoň trochu radi dobrodružstvo.