Štefánik trail 140

            Dňa 18.6.2015 malo vypuknúť to, na čo som sa už dlho tešil. Na čo som sa, možno z pochabosti, už  pred Vianocami prihlásil (a pre istotu aj uhradil štartovné, aby som mal  sám pred sebou argument, že už nemôžem ustúpiť). To, čo mi v hlave vŕtalo deň čo deň, keď som vybehol na tréningový beh. Ale pekne poporiadku.

            S viac než 5000 nabehanými kilometrami v roku 2014 som si veril, že by som v nasledujúcom kalendárnom roku mohol v zdraví a bezpečí dokončiť aj nejaké dlhšie podujatie. Doposiaľ som behával od asfaltových desiatok (ktoré ma šialene nebavia) po horské krátke 50 – 60 km ultra typu Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier, Malokarpatská vertikála, Rýchlik Zoška-Bratislava, Kamzík – Baba – Kamzík a podobne. Postupne som zisťoval, že pri mojom spôsobe života, stravovania a tréningu mi dlhé trasy veľmi sedia. Dokonca čím dlhšie tým lepšie. Absencia rýchlych svalových vlákien ma zaraďovala na rovinatých desiatkach alebo polmaratónoch niekde do stredu štartového poľa, ale čím sa trať predlžovala, tým viac som v rebríčku stúpal. No zároveň som si vedel predstaviť, že 144 km s 5000 m prevýšením už nie je o nejakých vláknach, ale o úplne niečom inom. Náročky píšem „predstaviť“, nakoľko naozaj platí, že ten kto to nezažije, tak nevie.

            Moje legendárne šťastie nepoľavilo a hneď po prihlásení na preteky ma napadla čudná choroba (nejaký opuch krku), ktorá ma vyradila z obehu na viac ako mesiac (prakticky celý január a február). Ani doktori nevedeli čo to je a tak som po úspešnom absolvovaní niekoľkonásobnej antibiotickej kúry (osobne som presvedčený, že by to odišlo aj bez tých liekov) konečne naspäť na trati. Je mi jasné, že zimné objemy, ktoré som roky predtým dával sú už nenávratne fuč a tak sa to snažím (debil) dobehnúť. Netrvá dlho a ozýva sa pravá noha a jej plantárka, takže znovu poľavenie, uberanie a spomalenie. Je taká neodbytná, že som musel kvôli nej „skrečovať“ aj Lazovskú stovku, ktorá mala byť prvým vážnym testom a na ktorú som sa fakt tešil. Preteky ako Kamzík-Baba-Kamzík alebo Lamačkov memoriál som dobehol so zaťatými zubami (hoci s lepšími časmi ako predchádzajúci rok), s bolesťami už od 20. kilometra a tak si stále neviem predstaviť, ako odkrivkám 144 km.

            Nebudem tu rozpisovať moje pokusy s ortopedickými vložkami, rôznym typom obuvi, spôsobom došľapu... jednoducho s blížiacim sa júnom mi stále viac a viac dochádzalo, že toto nie je podujatie, v ktorom ide o umiestnenie, rovnako ani nie o čas. Tu ide o úplne niečo iné, čo som pochopil až po prekročení štartovej čiary. I keď s veľkou túžbou dokončiť, uspokojil som sa aj s možnosťou, že to na nejakej občerstvovačke vzdám a nechám sa do cieľa doviezť.

            Takmer pred každými pretekmi som večer chytil nervozitu, vďaka ktorej som si vždy minimálne 5x skontroloval výbavu, 10 x som išiel na veľkú na záchod a 20 x som zmenil rozhodnutie, čo vlastne budem jesť. Večer pred štefánikom som vôbec nervózny nebol, zavládol vo mne absolútny kľud, to asi preto, lebo som si už svoju dávku nervozity odkrútil týždne predtým :).

            V piatok po práci ma na štart odváža moja rodinka, cítim, že aj pre nich je to niečo výnimočné, nie len nejaké ďalšie preteky. Stretávam pár známych, medzi nimi aj Mareka, ktorého som v podstate na toto podujatie nahovoril. Tento rok má neskutočnú formu a valí jedno ultra za druhým, stále nechápem kde berie tú schopnosť regenerácie. I keď predpoveď je celkom fajn, v hodine štartu začína pršať. Nálada a atmosféra, ktorú vytvárajú bežci je však tak silná, že dážď nikto ani nevníma. Cítim sa sviežo, dobre aj napriek tomu, že mám za sebou deň v práci a teraz ma čaká nočný beh a potom ktovie ešte koľko cez deň. Konečne odštartované a vybiehame mokrou trávou k mohyle M.R.Štefánika. Neriešim tempo, neriešim poradie, je pred nami taká štreka, že tieto veci sa budú meniť ešte tisíckrát. Napriek tomu ma udivuje 5-kové tempo, ktoré väčšina nasadila pri prebehu Brezovej pod Bradlom. Našťastie sa profil hneď za mestom dvíha a tak všetci prechádzajú do kroku. Na prvom úseku sa nachádza elektronická kontrola (pomocou čipov) a po krátkej dobe už zbieham cez cintorín do Dobrej Vody, kde sa nachádza prvá občerstvovačka (15 km). Po registrácií sa čudujem miestnej ponuke, nakoľko som čakal len niečo na pitie, ale toho jedla čo tam majú... Nejde mi do hlavy, kto by chcel už po hodine a pol behu niečo jesť. Vypijem tri deci vody a pokračujem ďalej. Vo vaku mám ešte stále 1,5 litra cocohydra, čo viem, že mi postačuje aj na 40 km, takže som pokojný. Beží sa skvele a konkrétne na túto časť som sa veľmi tešil. Kedysi som tadiaľ turisticky prechádzal a veľmi sa mi to prostredie páčilo. Nesklamalo, občas som mal pocit, že prechádzam bežeckým rajom. Škoda, že sa už stmievalo a nástup na Záruby už bol za šera. Doposiaľ som v duchu chválil organizátorov, ako luxusne je trať vyznačená fáborkami, šípkami, ale až keď som zapol čelovku, tak sa ukázal ďalší rozmer značenia trate. Cítil som sa ako lietadlo, ktoré smeruje na vysvietenú pristávaciu plochu, zablúdiť bolo priam nemožné. Výstup na Záruby prešiel až príliš rýchlo, medzitým prestalo pršať, no skaly na vrcholovom hrebeni zostali poriadne klzké. Doslova šokovali ma hliadky záchranárov, ktorí boli po celom hrebeni Zárub rozostavaní a celú noc hlásili do vysielačky čísla pretekárov, aby sa uistili, že prešli všetci v poriadku. Na jednom mieste som sa viac sústredil na udržanie stability a nevšimol som si odrazku označujúcu smer a tak som zbehol do slepej uličky. Keď som zistil že idem zle, uvidel som na hrebeni záchranára, ktorý ma hneď naviedol na správnu cestu. Jednému bežcovi práve v týchto najhorších partiách vypovedala službu čelovka (nie baterky, ale nejaký kontakt) a tak ho s ešte jedným berieme do stredu a snažíme sa mu svietiť, inak by bol stratený. Zbeh zo Zárub sa snažím čo najviac šetriť, viem čo ma ešte čaká a napáliť to by bola tá najväčšia chyba.

            Na občerstvovačke na Bukovej (38 km) panuje veselá nálada, gitara, spev a toho jedla a pitia. Ani sa mi odísť nechce, no čo už keď musím. Ešte sa dozvedám že nešťastník s čelovkou je vlastne šťastník, lebo práve tu má rozložený stan významný výrobca svietidiel a určite sa nejako dohodnú.  Vybieham úplne v pohode a cítim sa skvele. Napriek tomu, že už je čas, kedy už normálne spím, sa cítim nabudený akoby bolo ráno. Čaká ma tiahle stúpanie až na Vápennú a znovu sa na tento úsek teším. Onedlho ma však celkom slušne schladí poriadny dážď, čo nie je moc príjemné, ale s tým som rátal. Nahadzujem ľahkú bundu a pokračujem vo svojom výstupovom tempe. Predbieham tých, ktorí zasa mňa predbiehajú v klesaniach. Aj napriek opakujúcim sa prehánkam si tento hlboko nočný úsek užívam a znovu sa ani nenazdám a som na vrchole Vápennej. Pri zbehu už začínam relatívne dosť cítiť pravý bedrový kĺb (alebo šľachu), plantárka kupodivu stále drží a nič. Dobieham do Sološnice a nevšímam si megaobrovskú šípku s nápisom ST140, ktorá navádza na ďalšiu občerstvovačku. Tak si o tretej ráno pobieham po dedine a celkovo nabehám navyše 5 km, kým stretnem prvého človeka, ktorého sa pýtam na polohu futbalového ihriska (tam má byť kontrola). Napriek značnému štádiu opitosti mi napodiv podáva správne informácie a pýta sa odkiaľ idem. Po mojej odpovedi predpokladám, že je doposiaľ presvedčený že videl iba nejaký prízrak. Občerstvovačka (55 km) absolútna pecka, hoci je pol štvrtej ráno, ľudia sú usmievaví, ochotní, s dobrou náladou, paráda. Mám tam aj svoj prvý dropbag, ktorý využívam a sypem si z neho moju kofeínovo-cocohydrovú zmes do hydrovaku. Presne podľa predpokladov som na tomto mieste potreboval doplniť vodu. Už neriešim nejaké tématické okruhy jedál a tlačím do seba mastný chlieb so syrom, čokoládou, pomarančom, banánom a zapíjam Coca colou. Fakt dobrá kombinácia.

            Vybieham ako znovuzrodený a tiahle stúpanie z dediny mi maximálne vyhovuje. Aj výstup na Taricove skaly prejde až prirýchlo, že si to nestihnem ani užiť. Zbeh, hoci mierny, si už však užívam „naplno“ k bedru sa pridala ešte aj nejaká bočná zadná šľacha medzi stehnom a lýtkom, takže to začínam kompenzovať druhou nohou, čo si uvedomujem, že je chyba. Vysoká je jediný úsek, kde je možnosť stretnúť ďalších bežcov, nakoľko výstup aj zostup vedie tým istých chodníkom. Organizátor ju musel pridať do ultra sekcie, aby beh spĺňal parametre kvalifikačného behu na UTMB. No pokiaľ som pri inak krásnom východe slnka počul dobre, drvivej väčšine bežcov sa táto odbočka fakt nepáčila. Brali sme to ale s humorom a popri preliezaní všelijakých kmeňov a šmýkaní sa po blate sme prehadzovali rôzne bonmoty o krútení krkom Martinovi Urbaníkovi a podobne :). Tam som poprvýkrát stretol aj Mareka. Svitanie bolo krásne, avšak mňa čím ďalej tým viac zaujímala moja spodná polovica tela a prírodu som si všímal stále menej a menej. Na vlnitých zbehoch pred sedlom Baba som už poprvýkrat v duchu spomenul aj generála Štefánika a jeho strastiplnú cestu na balkáne. Na občerstvovačke na Babe (79 km) dobre padlo povzbudenie od kamaráta Mareka, ktorý tam bol v pozícii dobrovoľníka a taktiež neskutočná slepačia polievka. Hydrovak som síce nemal prázdny, ale doplnil som vodu, nakoľko som vedel, že ma čaká dlhý úsek. Ten už poznám ako vlastnú dlaň.

            Rozbeh bol už celkom krutý, neradno dlho sedieť, ale nakoniec sa to celkom podalo. Začínajú ma predbiehať štafetári a je to fakt demotivujúce, keď vidím ako ľahko sa im beží. Povzbudzujeme sa však navzájom a vždy to dobre padne aj jednej aj druhej strane. Po Biely kríž to ešte celkom ide, no tam akoby uťalo a telo si povedalo DOSŤ. Moje kompenzovanie bolesti výraznejším došľapom na ľavú nohu si práve vyberá daň, ľavý bedrový kĺb príšerne bolí a ja akýkoľvek kopček smerom dolu musím takmer kráčať. Štefánik a jeho týždňová cesta plná bolesti už je u mňa témou číslo jedna. Keď to zvládol on, musím aj ja. Na konci tohto nekonečného úseku (inak veľmi krásneho) bol na programe výstup pod lanovkou. Časť, na ktorú nadával asi každý okrem mňa. Mne jedinému vyhovovala, pretože námaha vynaložená na stúpanie bola stále menšie zlo ako bolesti pri klesaní. Myšlienky na odstúpenie dostávali reálny rozmer. Zrazu sa vynorím z lesa na Kamzíku (107 km), kde je občerstvovačka a tam celá moja skandujúca rodina. Obrovské prekvapenie a do mňa vošlo  milión voltov (i keď to navonok tak nevypadalo). Hlásia mi aj nejaké poradie, ale to vôbec nevnímam. Myšlienka na odstúpenie je definitívne zahnaná a hovorím si, že by som si neskôr vyčítal, keby som to tu bol ukončil, nakoľko energeticky sa cítim skvele. Iba telo zrádza. Dokonca ani striktne zakázané myšlienkové pochody ako „už je 107 km za mnou a ešte musím zabehnúť maratón“ so mnou nič nerobili. Po doplnení žalúdka (tam som asi jedol najviac) a prezutí sa do asfaltových tenisiek (tie trailové išli rovno do kontajneru) som vyštartoval so slovami „tak ja to ešte skúsim, ale neviem kedy prídem“. Hneď za stánkami som stretol Mareka a nebolo pochýb o tom, že veľkú časť trasy teraz absolvujeme spolu. Už dopredu som vedel, že o chvíľu budem trpieť, lebo zbeh z Koliby dobre poznám, ale dal som sa na boj tak musím bojovať. Mestská časť bola dosť o ničom, skôr to bolo o hľadaní značenia (i keď som veľkú časť poznal) až kým sme sa nedostali na Staré Grunty, kde sme prebehli odbočku a dobrú polhodinu sme sa potom pýtali miestnych študentov na cestu. Hneď nám bolo jasné, že ak aj turistikujú, toto nebude ich obľúbené miesto pre ich záľubu, nakoľko ani jeden z nich netušil, že tu vôbec nejaká značka je. Neostávalo nám nič iné, len sa vracať späť. Po dobrých dvoch km sme konečne znovu naďabili na značku a tentokrát sme si dali väčší pozor. Medzitým nás dobieha Petra Múčková, ktorá vyhrala kategóriu žien a spolu s Marekom sa mi nenávrátne strácajú v bolestivom zbehu do Karlovej Vsi. Pre mňa to už v podstate zbeh ani nie je. Znovu sa teším ako malý na tiahle stúpanie na Devínsku Kobylu, ktoré mi dá aspoň na chvíľu zabudnúť na moje ubolené kosti. Ale prebehu vrcholom začne snáď najhoršia časť celých pretekov. Bolesť mi niekedy nedovolí dať ani nohu vpred a tak sa suniem ako invalid, čerešničkou na torte bol potom starší pán na prechádzke so psom, ktorý ma na začiatku klesania do Devína predbehol. Znova myšlienky na ukončenie a tentokrát už odhodlanie „namôjveru“. Nepomáhala už ani spomienka na Štefánika. Dokrivkám na už tradične bohatú občerstvovačku v Devíne (127 km), popíjam Coca colu, jem trochu banánu, ale už mi ani nič nechutí. Pani dobrovoľníčka vidí aký som zronený, tak sa ma pýta, že ako sa cítim. Po mojom farbistom vysvetlení sa zamyslí a hovorí mi: „No ale v Devíne sa to už naozaj nevzdáva“. To bolo ako blesk z čistého neba. V momente som sa poďakoval, vstal (to už tak v momente nebolo) a pokúsil sa o paródiu na beh.

         Okolo hradu som sa aj celkom rozbehol, no na konci prišla taká prietrž mračien, že som nevidel ani na krok. Pôvodný zámer tú najväčšiu sprchu prečkať pod veľkým gaštanom, sa ukázal ako absolútny nezmysel a tak som pokračoval ďalej. Keď je už človek skrz-naskrz do nitky, tak to nerieši. Lesy popod Devínskou Kobylou som prebehol na autopilota, nebyť chlapíka, ktorý tam opravoval značenie a upozornil ma na tajnú kontrolu, tak prídem o jednu pečiatku tesne pred cieľom. Dostať 10 km pred cieľom DQF je na guľku do hlavy. Na Dlhých dieloch volám manželke, kde sa nachádzajú a vraj ma už čakajú pri cieli. Oznámil som im, že čas príchodu mám neurčitý a keď som videl prudký klesák k Dunaju, slzy sa mi tlačili do očí. Po týchto galejách som si musel sadnúť na lavičku na autobusovej zastávke. Úsmevná situácia nastala, keď pri mne zastavil autobus a otvoril predné dvere, že nech nastúpim a ja som ho s úsmevom na perách odmietol. Ujo šofér nechápavo pokrútil hlavou a plnil službu naďalej. Nadopovaný šťastím z toho, že ma už nečaká žiadne klesanie som sa rozbehol v tempe 5:30/km (ale mne sa vtedy zdalo 3:00/km) popri Dunaji a dobiehal do cieľa tesne pod 24:00 hod nepretržitého behu.

        Trošku ceremónií, trošku gratulácií, endorfíny, medaila, fotka, nealko pivo, guláš a už sedím v aute a moja rodinka si ma odváža domov. Po zaparkovaní si ma rodinka dokonca aj odnáša, nakoľko som nebol schopný ani vystúpiť z auta. Bedrový kĺb a koleno pochopili, že už je po všetkom a preto stlačili tlačítko OFF. Dôsledok bol týždeň bez behu a takmer dva v bolestiach. Nuž ale... stálo to za to. :) Každý beh je krásny, ale musím uznať, že Ultra už nie je beh, ale príbeh. A konkrétne tento je veľmi silný. Či už z hľadiska pozadia samotnej myšlienky organizácie, alebo z hľadiska miery zapojenia „hlavy“. Hovorí sa, že ultra začína zhruba na 65 – 70. kilometri, kde sa prepína z nôh na hlavu. Môj dobeh bol už výlučne cez hlavu a som rád, že som zistil, kam až môžu siahať limity (aj keď som ich nedosiahol, aspoň som sa k nim priblížil). Vďaka patrí perfektnej organizácii, úžasnej podpore rodiny a bežcom, ktorí vytvorili neopakovateľnú atmosféru.